Značka: kronika

Autor: Majky

Začalo sa to v jeden pekný, letný deň, keď všetci vodáci dorazili do lodenice v Kalnej. Čakali nás tu už zabivakovaní Maďari, na ktorých sme sa tešili najmä my, -násťroční. Prvé dni sme však boli všetci veľmi nesmelí a nenašli sme si k sebe komunikačnú cestičku, čo sa však po čase našťastie zmenilo. No ten prvý deň pri guláši, uvarenom na prenosnom kotlíku Maďarov, bol vskutku divný. Jedine Jožko s Renkou a Miloš s Nórikou „besílovali“ s našimi cudzojazyčnými priateľmi. My ostatní sme ako konzervy len sedeli spolu a obzerali sme si ich. Poniektorí hlavne to nežnejšie pohlavie (pozdravujem náš chlapčenský kolektív). Večer však bola zábava, za čo sa ale prevažne podpísal sud piva.

Po, pre niektorých z nás, celkom rušnej a mokrej noci (ja som, že vraj, zo sna kričal: „Držte ma, lebo ho dobijem(???).) sme sa snažili nalodiť a napokon sme vyrazili. Splavu sa zúčastnilo zhruba 22 Maďarov, Kubovičovci full version, Parákovci (my) v počte dva, Marťin s Radom, Miloš s Nórikou a Žito, ktorý nás sprevádzal len dočasne na aute. Voda bola pokojná, až na niektoré, priam až nechutné hate. Ich prenášanie občas trvalo aj trištvrte hodinku. Strašné, ale čo už zostane úbohým vodákom, ako len pretrpieť toto trestanie a vydať sa ďalej. Na niektorých sa však dalo trochu šplhnúť si u maďarských spoluobčanoch a od vlastných získať označenie „rescue man“. Kto to asi mohol byť? Bivakovať sme nemohli v Hronovciach tak ako bolo v pláne, ale vo Svodove .Tu nastal prevrat v komunikačnej technike medzi nami a Maďarmi. Kde inde, ako v krčme. Pamätám sa na prvú otázku, aká padla z našej strany. Odpoveď na „How old are you“ mi doslova vyrazila dych. Holka, čo vyzerala na 18, mala 23. Medzi nami, všetci hovoria, že som vtedy nejako spľasol, no tak to nebolo. Myslím. Neskôr to však bolo príjemne uvoľnené a podozvedali sme sa o našich kamarátoch plno zaujímavých vecí. Zaujímavá bola aj rôznorodosť jazykov, ktorými sme hovorili. Anglicky, nemecky, slovensky, maďarsky a občas aj rusky. Po zaujímavom večeri a získaní nových priateľstiev sa nikomu nechcelo ísť spať, ale na druhý deň sme museli byť oddýchnutí a tak sme zaliezli spať. Kým sme my boli v krčme, ostatní spoluobčania zodpovedne strážili tábor, iní sa zase venovali regeneračným cvičeniam.

Druhý deň splavu sme museli trpieť ďalšie hate. Na jednej sa mi dokonca podarilo vykotiť našu loď. Na prvý pohľad sme nič nestratili, no postupne sme zisťovali, čo všetko nám chýba. Nedostatkom možností na hygienu som zistil, že nemám uterák až na tretí deň, ale to len tak pomimo. No nie všetky hate boli až také nechutné. Ja si spomínam na jednu úžasnú chuťovku, no aj majster tesár sa niekedy utne a pre niektorých zdatných vodákov (nebudem menovať, lebo každý vie, že to boli Radúz s Marťinom) to bol zjavne nebezpečný úsek (chi chi). Ja neviem, ale tento dolný Hron je tuším nebezpečnejší, ako vyzerá ☺. Lenže voda nebola jediná znepokojujúca vec. Dobre, že nie pádlami sme museli odháňať „indiánov“, ktorí sa takmer záchranársky vrhali za vecami, čo utopenci stratili. No očividne sme sa mýlili. O tom nás hlavne presvedčil výrok podozrivej osoby: „I´m just smoking“. Cestou sme sa mohli pokochať národnou prírodnou rezerváciou „Bíňanský sprašový profil“. Takto to znie strašne oficiálne, ale inak je to veľmi zaujímavé. Tu sme prvý krát počuli moju obľúbenú hlášku „Tu ma odfoť“, ktorá nás našťastie sprevádzala po celom splave. Veľmi príjemným zakončením tohto denného úseku na vode bola tzv. „pešovodná turistika“, počas ktorej sme si rozhýbali aj nohy a príjemne sme sa osviežili. Po príchode do tábora nás čakal bolestivý okamih. Museli sme sa rozlúčiť so Žitom, Radom a zopár Maďarmi, s ktorými sme sa ani nestihli spoznať. Všetci nás opustili pre ten istý dôvod. Odísť zo splavu pre prácu, tak to už je workoholizmus. No ale čo, v každej vojne sa musia priniesť obete. A tak sme to išli zapiť do krčmy, v ktorej nás, mimochodom, odmietli asi pred troma hodinami obslúžiť s večerou, lebo, že vraj, chystali nejakú akciu. Kúsok som z nej videl a tancovala tam hŕstka cca štyridsaťročných indivíduí na maďarské techno. Úžasný zážitok. V noci sme sa pobrali spať. S príjemným pocitom, že na druhý deň sa vlejeme do Dunaja, sme zaliezli do spacákov a upadli do krajiny snov.

Ráno sme sa zbalili ako prví (minule to boli Maďari) a nasadli sme na vodu. Po chvíľke pádlovania sme sa vliali do Dunaja. Našťastie sme nemuseli prechádzať colnicou, lebo zhruba pred mesiacom bol prijatý zákon o bezdokladovom prechode cez hranice za účelom turistiky. Napríklad na Dunaji je zopár presne určených miest, kde sa dá prejsť do Maďarska beztrestne. Tento fakt nám ušetril plno roboty, lebo by sme si inak museli „zamakať“ proti prúdu. Keď sme zbadali Baziliku, ozvalo sa už známe „Tu ma odfoť“, no nakoniec sme sa predsa len pohli. Zaujímavá zmena nastala na psychike zúčastnených na splave. My (Slováci) sme na Dunaji zostali takí „nesvoji“, no na Maďaroch bolo vidno uvoľnenie, ktoré chýbalo na, pre nich neznámom Hrone. Cestou sme sa kúpali na pekných pieskových ostrovčekoch, kde sme sa začali priateľsky topiť. Najskôr sme sa len konzervovane pozerali (viď foto od joe 31.07.2006 13:18:26), no keď sa na nás vrhli najpôvabnejšie z osadenstva, kto by predsa odolal? No možno Renko, ale on sa bránil asi len pre to, že sa naňho vrhli chlapi… Ale nám ostatným sa dokonca až s radosťou vypúšťalo bublinky pod jemnými rúčkami topiacich. Deň na vode ubehol veľmi rýchlo a ani sme sa nenazdali a dorazili sme do Szobu, kde sme sa po prvýkrát osprchovali a podvečer nastala ďalšia bolestivá strata. Azda najkomunikatívnejšia (sorry za dlhé slová) holka od Maďarov Zita musela odísť. Bolo nám to ľúto, lebo s ňou sme sa  asi najviac spriatelili. Ona jediná mala chuť podrobnejšie sa zasvätiť do prenádherného jazyka slovenského (keby boli takýto Maďari aj za Štúra, nemusel by sa tak namakať). A tak sme sa vybozkávali a smutne pozerali za odchádzajúcim autom. No na druhej strane v ten deň sa k nám pridali ďalší štyria Maďari, no každému je dúfam jasné, že dvaja chlapci nám predsa nemôžu nahradiť našu milovanú Zitu. A tak sme znova išli do krčmy (nebojte sa , nie sme žiadni pijani, my sme do nej chodili stále, nie len keď nás niekto opustil)… Tento večer sa spustila pravá nefalšovaná nespútaná zábava, na ktorej som sa ale nemohol zúčastniť, pretože som musel bojovať so zlými silami démonov, odháňať mimozemšťanov zo Zeme, zabíjať upírov, umývať si zuby a ísť spať. Tancovalo sa a uvoľnene sa zabávalo.

Ďalší deň na vode sa dosť podobal na predchádzajúci. Znova sme sa kúpali, znova sme sa tešili a znova sme takmer nepádlovali, aj keď by ten Dunaj mohol tiecť rýchlejšie. Tesne pod Visegrádom sme sa utáborili, zaplávali sme si, naučili sme Maďarov skákať bielu veľrybu. Večer sme sa pre mierny dáždik utiahli do kostola… robím si haluz, jasné že do krčmy… kde sme po prvýkrát odhalili zručnosť dievčeniec z dolnej zeme. Zjavne je viac vecí, ktorým je lepšie v ženských rukách – napríklad taký stolný futbal. Tie to tuším mali doma! Ešte som nevidel baby, čo by to tak robili (hrali stolný futbal ty perverzák, čítam ti myšlienky ☺). Keď sme ale vystrčili nosy z krčmy, dosť nám na ne kvapkalo. Doslova nám prepláchlo stany, našťastie len vodou, lebo vedľa tiekol potôčik z neďalekého kanála, ktorý nestíhal absorbovať vodu a tá ho opúšťala aj s jeho obsahom. Pri stanoch sme museli kopať jarčeky, aby mala voda kam tiecť. Skrátka, bolo to hrozné.

Tento deň sme mali mať oddychový, čiže sa nemalo ísť na vodu. Lenže toho miesta sme mali až po krk a tak sme odtiaľ poobede vypadli, lenže to už predbieham. Najskôr sme išli na Visegrád. V autobuse sme dostali akúsi skupinovú zľavu po tom, ako sme povedali, že sme Slováci (vodič zjavne nepočul o Slotovi). Chvíľka zamyslenia: začiatok. Počas tohto splavu som si uvedomil, že ľudia sa nedelia na dobrých a Maďarov, ale aj Maďari sa delia na zlých a dobrých. V skutku sú to príjemní ľudia a nezaslúžia si, aby sme ich hádzali do jedného vreca. Chvíľka zamyslenia: koniec. Cesta na Visegrád mala podobu turistického chodníčka, ktorý by bol celkom pekný, keby sme ho nešliapali v sandáloch. Samotný hrad sa mi celkom páčil, aj keď veľmi nemusím prehliadky historických pamiatok. Veľmi ma sklamalo, že som nenašiel mučiareň, lebo som si chcel vyskúšať, ale radšej to nechajme. No napriek tomu sa mi v hlave zrodil úžasný nápad. Úžasný nápad: začiatok. Myslel som na usporiadanie najväčšieho paintballového zápasu storočia: Dobývanie Visegrádu. Útok proti obrane hradu v takom pomere 1000 ku 500 by bol zápas, na aký sa nezabúda, lenže povolenie na niečo také by bolo asi trošku obtiažne dostať a vreckové tiež nemám najväčšie, a tak som sa musel tohto nápadu vzdať. Úžasný nápad: koniec. Po prehliadke hradu sme sa pobrali na trošku zábavnejšie miesto. Na Bobovej dráhe bola naozaj psina. Zajazdili sme si, najedli sme sa a autobusom sme sa dopravili do kempu, kde sme zase jedli. Potom sme si čas spríjemnili plážovým volejbalom. Zbalili sme sa, rozlúčili s ďalšími odchádzajúcimi Maďarmi, medzi ktorými bola, hádam najkrajšia kočka zo splavu, Ester. Ešte aj počasie za ňou smútilo,  a tak sme sa vydali na plávajúcich bazénoch dolu Dunajom. Tento deň sme sa veľmi nekúpali, lebo bola kosa aj bez toho a aj tak už pomaly nebolo s kým. Po boji so živlami sme našťastie bez zranení dorazili do domovskej lodenice našich priateľov. Ich pohostinnosť nemala hraníc. Mohli sme sa osprchovať, mali sme k dispozícii kuchyňu, kávovar, drez, dokonca nás ubytovali do už postavených stanov. Malou lahôdkou bolo vystúpenie dvoch chlapcov, predpokladám, že absolventov osobitnej školy. Zaujímavé, že dvaja takmer dospelí chalani sa dokážu mlátiť pádlom a uterákom takmer dve hodiny. Večer nás čakala „goodbye party“, lenže už sme neboli všetci a nebolo to akosi ono, ale aspoň sme si perfektne zahrali „čočo“ (takto volajú stolný futbal) a nalepilo sa na nás zopár dobrých trikov. V jukeboxe hrali staré dobré kapely ako Black Sabbath a Pink Floyd a ozývali sa  šťastné výkriky porazených. Znovu sa išlo spať, aj keď už nie tak skoro, lebo nasledujúci deň sme mali celý na oddych.

Ráno sme si pekne pospali, v kľude sa naraňajkovali a pobrali na autobusovú zastávku, odkiaľ sme išli do Szentendre. Je to obdivuhodné mestečko, typické typickými prvkami typickej maďarskej kultúry. Typické. Majú tu perfektnú zmrzlinu a zaujímavé stánky so suvenírmi. Po prehliadke mestom sme sa napapali  a pobrali domov. Na zastávke sme stretli veľmi sympatického psíka, ktorý nás zaujal svojím účesom z dredov na celom tele. Po príchode do lodenice sme sa museli rozlúčiť so zvyškom Maďarov, vymenili sme si mailové adresy a večer sme išli hrať futbal čisto v slovenskej zostave.

Na druhý deň sme sa nasáčkovali do lodí a vydali na vyhliadkovú plavbu Budapešťou. Počasie bolo smutné, ale nepršalo. Celkový dojem z mesta bol celkom v pohode, aj keď bolo strašne znečistené. Haluzné boli hlavne mosty, za ktorými boli perfektné perejky. Po čase sme zastavili na dohodnutom mieste, kde nás mali vyzdvihnúť a naložiť do minibusu. Cesta bola únavná, no prežili sme. V našej lodenici sme sa dosť rýchlo rozpŕchli, lebo každý bol unavený a už sme sa tešili domov. Tak sme sa teda rozlúčili a každý sa pobral svojím smerom. Takto sa skončil ďalší splav Kalná- Budapešť. Tento bol síce môj prvý, ale určite sa chcem zúčastniť aj ďalšieho. Tak teda nabudúce. A čakáme aj tých, ktorí sa tentoraz nezúčastnili. Bolo kopa zábavy, ktorá sa proste musí zažiť.

Autor: Hrošo

Blá blá blá na úvod…

Možno sa Vám, nezainteresovaným, môže ten podtitul zdať trochu čudný a pýtate sa, prečo práve čarovný? Pretože tento splav bol naozaj čarovný a to hneď z dvoch dôvodov. Tak v prvom rade preto, že to bola úžasná akcia so skvelými ľuďmi a navyše perfektne zorganizovaná. A to aj napriek tomu, že pobyt na vode sa nám oproti pôvodnému plánu o niečo skrátil. Ten druhý dôvod sa dozviete o niečo neskôr v samotnej kronike. Ešte chcem podotknúť, že kronika prešla aj Jeffovými rukami, podujal sa opraviť chyby a doplniť nejaké detaily, na ktoré som ja zabudol. Za toto ti, Jeffo vopred ďakujem. A aby sa to dalo rozlíšiť, Jeffo píše kurzívou. Príjemné čítanie!

SOBOTA, 16.7.2011, prvý deň splavu.

Začíname pomerne skoro ráno, už o pol ôsmej pre mňa prichádza mikrobus, kde už sedia Joe, Reno a Niki. Ideme ešte pre Jeffa a vyrážame smer lodenica. Tam sa stretávame so zvyškom, naväzujeme lode na príves, kontrolujeme, odchádzame. Šoféruje Marťin, ktorý, keď už nemohol ísť na splav, ako inak, kvôli pracovným povinnostiam, sa aspoň podujal, že nás odvezie a strávi s nami aj prvú noc. A tak už sa presúvame do Želiezoviec, kde je náhradný začiatok splavu. Rozhodlo sa tak preto, že keby sme išli až od Kalnej, čakal by nás nie práve príjemný úsek s prenášaním.

Keď prídeme na miesto, tesne pod Želiezovskou haťou, vykladáme lode, berieme si príručnú batožinu a zvyšok nechávame v mikrobuse. Chystáme sa vyraziť, na cestu sa posilňujeme pivom, pálenkou a pagáčmi. Väčšina sa aj natiera opaľovacími krémami, keďže Oskar na nás poriadne praží. Ja s Jeffom si vzájomne natierame chrbty a Babuška hovorí, vraj sme zlatí. No, teraz neviem, či sa mám z toho tešiť, alebo ma to má hnevať. No nič, neriešim to. Vyrážame na vodu, 12 ľudí v 6-tich lodiach nasledovne: Jeffo + Ja, René + Niki, Joe + Renča,  Frenky + Joe junior (Jofo), Tibi + Mirka, Žito + Babuška.

Plavíme sa pokojne, nie je sa kam náhliť, pretože časový rozvrh sa nám, prekvapivo, darí už od rána dodržiavať a tak často a dosť dlho súlodíme, čo je vlastne veľmi fajn, pretože takto sa môžeme všetci spolu rozprávať a pravdaže, aj sa posilňovať posilňovačmi prevažne tekutého charakteru. Ja s Jeffom máme ale miestami problém so stabilitou, pretože Jeffo chcel ísť na kormidlo a ja som od neho o poznanie ťažší, takže nie sme dobre vyvážení. Jeffo  je ale šikovný kormidelník a tak to zvláda na jednotu. Rozhodneme sa však, že sa musíme vymeniť. Pri Pohronskom Ruskove je haťka urobená s navozených kameňov. Podaktorí, hlavne na plasťákoch ju splavujeme. Pokúsili sa o to aj Renko s Niki, tí sa však nechcene okúpali. Okolo obeda pristávame pri Čate aby sme sa najedli. Ja som akosi na túto časť splavu zabudol a tak mám k dispozícii len Jablko a sušienky od Jeffa. Nevadí, nejako to vydržím. Máme tu naplánované aj kúpanie, lenže po chvíľke prichádzajú akísi miestni na aute a celou plážou sa ozýva hlasné TUC-TUC-TUC…. Toto vážne nikto z nás nemusí a tak to vzdávame a odchádzame. Ja som už tentokrát v pozícii kormidelníka, problém so stabilitou vyriešený. Po chvíli pádlovanie ale nachádzame celkom peknú plážičku tak sa kúpeme. To je žúúúžo, hodiť sa v tej páľave do príjemne vlažnej hronskej vody! Okúpaní pokračujeme ďalej, plavíme sa okolo unikátneho Bíňanského sprašového profilu. Je to vlastne sprašová stena, ktorá vznikla vodnou eróziou a dá sa na ňu pozrieť len z vody, prípadne z opačného, ľavého brehu Hrona. Joe nás fotí z profilu s profilom.

Okolo štvrtej po obede, teda presne podľa plánu pristávame v Kameníne, teda na konci prvej etapy splavu. Marťin nás tu celý deň trpezlivo čakal a obsadil nám fleka na táborenie. Rozkladáme stany, potom sa Ja, Žito, Babuška, Frenky a Marťin vyberáme do miestnej čárdy na večeru a chladené pivko. Jeffo vraví, že o chvíľu príde za nami. Tak si sadáme, príde slečna čašníčka že čo si dáme. Reku, veľké pivo. A ona, že nemáme. Krčma, kde nemajú čapované pivo! No zbohom, tak teda kofolu a jedálny lístok. Z jedálneho lístka polovicu vecí nemajú, ale nakoniec si predsa len niečo vyberieme a najeme sa. Po jedle sa vraciame do tábora, aby sa aj ostatní mohli najesť. Potom už len do neskorého večera sedíme, popíjame, rozprávame sa. Obďaleč partia deciek neúnavne počúva hlasnú hudbu. Tá nám ale až tak nevadí, keďže žánrovo aj celkom vyhovuje.

Ja spím v stane, Jeffo a Frenky „pod širákom“. V noci menší incident, Žitovi sa na stan zvalí nejaký opilec, našťastie sa ale nič vážnejšie nestalo, Žito ho úspešne odohnal a my pokojne spíme až do rána.

NEDEĽA, 17.7., druhý deň splavu

Budíme sa dosť skoro ráno. Nie preto, že by si niekto nastavil budík, ale úplne prirodzene.Raňajkujeme a začíname baliť na vodu. Ja a Jeffo sme medzi prvými, čo je v mojom prípade dosť neobvyklé :-D. Vymysleli sme aj vlajku, ja som si totiž v TrESCU pred splavom kúpil podritník zo sekcie „Pre fanúšikov“, čiže z jednej strany na ňom bola akože slovenská vlajka. To sme pripevnili na rezervné pádlo. Vydržalo to ale len prvých pár metrov. A nie vinou toho, že by to Jeffo zle pripevnil, to ten podritník bol taký nekvalitný. Takže keď ho vytiahli z vody, znovu plnil svoj pôvodný účel. Plavba je pokojná, neudialo sa vlastne nič, čo by stálo za zmienku, až  sa ocitáme v miestach, kde voda tečie výrazne pomalšie a Hron sa rozšíril. Delta. Naraz sme asi 100 metrov pred sebou uvideli prefrčať raketu. Dunaj, už sme tu! Po niekoľkých minútach vytekáme do Dunaja. Nikdy som sa na jeho šírku nepozeral z tejto perspektívy, bolo to niečo ohromujúce.

Čakajú nás štyri kilometre do Szobu, kde máme prestávku na obed a zároveň je to miesto stretnutia s Maďarskou partiou. Cestou sa pristavujeme na jednej pláži, kde stretávame bývalého, už niekoľko rokov neaktívneho člena nášho klubu. Ja osobne ho nepoznám, ale Joe mi neskôr povedal, že s tým človekom zorganizovali veľa akcii. Takže sa kúpeme. Je to moje prvé kúpanie v Dunaji a prvé blízke zoznámenie s jeho vodou. Tečie rýchlo a je o poznanie studenší ako Hron. Ale v tej horúčave nám takéto chladné osvieženie padlo veľmi vhod. Takíto osviežení a okúpaní sa plavíme ďalej. Musíme sa vždy držať mimo plavebnej dráhy, ktorá je určená pre veľké lode. Mne ten Dunaj tuto príde ako diaľnica, naozaj veľa lodí sa tadiaľto plaví. Musíme si dávať pozor na vlny, ktoré robia a ísť na ne kolmo, zboku by nás mohli prevrátiť. Dunaj tu miestami pripomína pokojné, mierne zvlnené more. Aj vďaka tomu sme my, nováčikovia mierne neistí a tak trochu strnulí. Ale neskôr to je už lepšie. V Szobe sedia Maďari v krčme pri brehu a už z diaľky nám vykyvujú, vítajú nás. Všetci sa na nich už tešíme, sú to super ľudia. Pristávame, vyťahujeme lode na breh a pridávame sa k nim. Konečne dobré chladené čapované pivko! Poniektorí si dávajú aj „umelohmotné“ hamburgery. Najedení sa lúčime z časťou Maďarskej výpravy, ktorí sa po splavení dolného úseku Ipľa vracajú domov. Desiati z nich pokračujú s nami až do svojej domovskej lodenice v Leányfalu (čítaj /:leáňfalu:/), kam prídeme v utorok. Ešte pred odchodom Jeffo opravuje „vlajku“ a tak ja relatívne pohodlie mením za „kockatú riť“ ale hovorím si, že je dobré mať so sebou na vode aspoň nejaký národný symbol. A tak sa plavíme pod slovenskou „vlajkou“, súlodíme, tentokrát už v počte 11 lodí, nejde to pekne vedľa seba a tak sme tak hore-dole pochytaní. Joe to nazval pasúlodie. Výstižné. Dávame si „prevenció“ v podobe hruškovice a všeličoho iného. Takto sa družne doplavíme až do Dömös-u. Na tomto mieste ma zaujala jedna vec a to kompa, ktorá miestnym obyvateľom slúži ako prípoj na osobné vlaky, keďže most tu široko-ďaleko žiadny nie je a železnica vedie po ľavom brehu Dunaja. Rozkladáme stanový tábor. Je to ale tak trošku zvláštne, pretože my sme na jednej kope, Maďari na druhej a ešte nás aj oddeľuje jarok. Tieto zdanlivé hranice sa však postupne odbúravajú, zbližujeme sa. Varí sa spoločná večera. Je to akási kapustnica, ktorá sa skladá z kyslej kapusty, bravčového mäsa a ryže. Ja osobne mám z tejto kombinácie trochu strach, hlavne z tej ryže. Nakoniec sa ale ukáže, že predsudky sú neopodstatnené, jedlo je výborné. Však som aj sprášil za dva ešusy. Popri tom všetkom, samozrejme konzumujeme v krčme, vedľa ktorej táboríme. Pivo je neskutočne drahé. Čapujú Zlatý Bažant za 450 HUF/0,5l a nejakú maďarskú značku, Soproni, ktorá je o 100 HUF lacnejšia. Tu som sa naučil pýtať si pivo po maďarsky. Pivo je po maďarsky sör /šör/, veľké sa povie korsó (v preklade krígeľ) a malé pohár. Drahé nedrahé, chutí a tak tu sedíme, kecáme, jeme, pijeme.

Okolo jedenástej krčma zatvára. Majiteľ je ale veľmi ústretový a necháva nám otvorené WC. Nám bolo ešte málo a tak sa vydávame do dediny hľadať otvorenú krčmu. Z nášho klubu ideme Ja, Jeffo, Joe a Frenky, ktorý prešiel 2x takú vzdialenosť ako my ostatní, pričom trasa bola rovnaká. Našli sme jednu krčmu, kde sa svietilo – János išiel zistiť, čo a ako, ale nepochodil, vraj už majú zavreté. Tak to išiel skúsiť Frenky s tým, že sme Slováci a že sme tu na výlete. Rovnaká odpoveď. Tak sa spýtal, že či nás nechcú pustiť kvôli tomu, že sme Slováci. Akú odpoveď dostal, to už neviem, radšej sme sa pakovali preč. Druhá krčma bola už zavretá úplne a tak sme to vzdali, vrátili sme sa do tábora a ľahli sme si spať. Ja, Jeffo a Frenky opäť „pod širákom“. Nadránom ma niekto kmáše za ruku. Je to Renča, budí ma slovami: „Hrošo, strašne chrápeš!“. Mrzí ma to, ale neviem s tým nič robiť. Sľubujem len toľko, že v nasledujúce noci budem ohľaduplne spať obďaleč, aby som ostatných nerušil.

PONDELOK, 18.7., tretí deň

Budím sa ako prvý, už o šiestej. Pri čajíku čakám, kým sa pobudia aj ostatní. Raňajkujeme, balíme na vodu. Jeffo zdokonaľuje uchytenie našej „vlajky“ a vyrážame. Čaká nás krátky úsek s dlhou zastávkou. Po relatívne krátkej dobe pristávame vo Visegráde, kde je naplánovaný výstup na hrad. Ja som sa obetoval a ponúkol, že postrážim lode. Maďari išli na pivo a asi po hodine sa vydávajú do nášho dnešného spoločného cieľa, do Dunabogdány. Tak som osamel. Robím si poznámky do kroniky, driemem, ale len tak na jedno oko, aby som mal vždy prehľad o tom, čo sa deje okolo lodí. Po zhruba 2 a pol hodine sa vrátil zvyšok. Tu je priestor pre Jeffa, ktorý sa výstupu na hrad zúčastnil, aby vám ho opísal.

Výstup to bol pekný (z môjho pohľadu), miestami strmý a za dažďa zrejme neabsolvovateľný. Výprava sa nám teda roztrusuje, každý, ako vládal. Hore však došiel každý. Našťastie nás čakala studnička, v ktorej sa dalo ovlažiť, a lavička, na ktorej sme si mohli odpočinúť. Keď sa skupina skompletizovala a pokúpili sa suveníry, išlo sa na hrad. Stvorenie je to v skutku úchvatné, s ešte úchvatnejším výhľadom. Fotkujeme, čo sa dá. Mňa osobne zaujala vystavená dunajská vyza 2,5 metrových rozmerov. Keď sme sa pokochali hradom, opäť sme sa rozdelili, tentokrát na tých, čo išli k lodiam a na  tých, čo išli na bobovú dráhu (alebo zariadenie podobného charakteru).

Keď sme sa už všetci stretli, nakúpili sme proviant v miestnych potravinách, narýchlo sme sa naobedovali a vyrážame na zvyšok dnešného úseku. Bez problémov prichádzame do Dunabogdány. Je to veľký kemp, kde parkuje množstvo menších aj väčších motorových člnov, dokonca niekoľko malých jácht. Ja, Frenky a Jeffo opäť nestaviame stan. Ja som sa rozhodol vyspať v obytnom prívese, ktorý patrí kempu a slúži na prenájom. Usúdil som však, že keď sa v ňom zložím v spacáku, nikto to nezistí a ani tým nikomu neublížim. Za nocovanie, koniec koncov, zaplatím. Tak ako ostatní. Po rozložení tábora sa púšťame do prípravy večere, tentokrát guláš z diviaka. Šéfkuchárom je opäť János, ale viacerí pomáhame. Krájame zeleninu, cibuľu, zemiaky, Žito rúbe drevo. Keď je všetko nachystané, zapaľujeme oheň. Ten sa po počiatočných problémoch rozhorí a môže sa začať variť. Jeffo prikladá, Žito mieša varechou, ja im pri tom zavadziam a robím spoločnosť. Samozrejme, pri žiadnej z týchto činností nesmie chýbať pivo. Opäť čapujú Soproni, ale už o čosi lacnejšie. Drevo pomaličky dochádza a tak sa Renko podujme nakrájať jeden dlhý hrubý konár, ktorý si oprie o peň. Zapílil asi do polovice a vraví: „Poďte mi to niekto pristúpiť, nech to zlomím pätou“. Tak som mu to išiel pristúpiť ja, vravím si, som dosť ťažký, bude to akurát. A tak som sa aj s krígľom v ruke na ten konárisko postavil. Spomínal som už, že Renko je majster sveta v karate? Nie? No tak vedzte, že je a jeho výskok a následné dupnutie oboma nohami po napílenom konári dopadol celkom inak, ako by sme očakávali. Konár vydržal, zato mňa to doslova katapultovalo, skočil som aj s pivom na zemi. Aspoň, že pohár sa nerozbil. A ani ja som sa nerozbil, takže som sa len oprášil, Renovi som vynadal, ale po chvíli sme sa už na tom všetci smiali. Gulášik sa varí pomaly, sme čím ďalej tým hladnejší. A keďže v istej reklame raz bolo, že „Hlad je prezlečený smäd“, hádajte, čím ho zaháňame.

János sa niekoľkokrát pristaví, dochutí, povie, že sa môže pridať zelenina a tak. Konečne je hotovo. Sedíme pri stole, jeme guláš a zapíjame ho pivkom. Ten je ale presolený! Jánosovi sa očividne dosť šmykla ruka. Keď sme dojedli, sedíme stále pri stole. Ku mne a Jeffovi si prisadnú Jožino a Frenky. Jožino má v ruke tequillu a citrón. Obzerá sa, no nenachádza, čo hľadá a rečie. „Kde je soľ?“ Frenky na to: „V guláši!“ A to je asi tak posledná zaujímavá vec, ktorú si z dnešného dňa pamätám. Zmohla ma únava a aj množstvo alkoholu, ktoré som dnes vypil a tak som zaliezol do prívesu, zabuchol dvere a.. Hrošo: „Chrrrrrrrrrrrrr……chrrrrr…“ Jeffo, ešte, že ťa mám. Bujará zábava do skorého rána vyzerala jeho očami takto:
Tancovalo sa a pilo, pilo sa a tancovalo (miestami aj na stole). Hudba hrala z krabice, takže podľa našich predstáv, len keď zrazu stíchla… Našťastie sa Frenky nezľakol, strčil do útrob krabice ruku, drôtikom pomykal a hralo sa ďalej. Vyššie zmienený Frenky opicu asi nedostal, ale sa na ňu zahral, keď sa vyšplhal na slnečník, pod ktorým sa zabávalo. V neskorších chvíľach zábavy sa k nám dokonca aj slečna barmanka pridala! A veru sa dobre zabávala. Spať sa išlo skôr neskôr ako skôr.

UTOROK, 19.7., štvrtý deň

Dnes vstávame všetci o poznanie neskôr. Nemáme sa kam ponáhľať, keďže do cieľa dnešnej etapy to máme len 12 rkm. Je to dlhé, rozvláčne ráno, ktoré trvá až zhruba do jedenástej. Pred odchodom ešte ja, Babuška a Jožino zbehneme do neďalekej pekárne nakúpiť čerstvé pečivo a vskutku vynikajúce koláče. Okolo pol dvanástej vyrážame. Cesta je napriek krátkej vzdialenosti celkom zdĺhavá, pretože voda tečie pomaly a fúka dosť silný protivietor, takže príliš nesúlodíme a pádlujeme.

Povedal by som, že dnešný pomer pádlovanie : súlodenie je asi najvyšší z celého splavu. Cestou sa zastavujeme na malom štrkovom ostrovčeku blízko pri brehu, aby sme sa okúpali. Na brehu sa deje voľajaké fotenie, vyzerá to ako romantické svadobné fotky na brehu ramena Dunaja. Ktosi vraví: „Veď oni tam natáčajú porno!“ Vidí sa mi, že táto hláška bola podnietená tým, že dáma sa prezliekala do iných šiat. Po kúpaní pokračujeme ďalej a onedlho už sme v cieli dnešnej etapy, a to v Leányfalu (v preklade „Dievčenská dedina“), čo je veľká lodenica a zároveň základňa našich maďarských priateľov.  Tu Frenky vyslovil zásadnú vetu tohto splavu: „Kebyže viem čarovať, tak sa odčarujem. Lebo som nejaký začarovaný.“ My sme sa potom vždy večer odčarovávali tekutým spôsobom. //Samozrejme, nedajú sa sem napísať všetky vtipné hlášky a asociácie s týmto spojené, ale bolo ich skutočne dosť. A kto sa dočítal až sem, tak už vie, prečo ten podtitul.//  Vyťahujeme lode, nasleduje lúčenie. Na naše potešenie však János, Csanád, Krisztián a Keve ostávajú s nami až do nasledujúceho rána.

Máme byť ubytovaní v už postavených stanoch. Sú to veľké 10-miestne šiatre bez podlahy, len s natiahnutým akýmsi kobercom a gumou. Vyzerá to tam ako v masových hroboch. Je tam dusno a smrad, takže väčšina z nás hneď konštatuje: „Ja tu teda spať nebudem!“. Kubovičovci a Renko s Niki si stavajú vlastné stany, my ostatní „uvidíme“, ako slepý povedal. Po vybalení sa vyberáme do  miestnej krčmy, potom ešte do obchodu a naspäť do kempu. Sedíme na terase, kecáme a Jeffo dostal nápad, reku poďme sa okúpať. Tak sme sa v pokročilej hodine švacli do Dunaja, voda bola stále príjemná, ale vyhnala nás blížiaca sa búrka. Tá sa onedlho prejavuje v „plnej paráde“. A s tým je spojený aj zaujímavý zážitok. Pribehol k nám akýsi neznámy psík, chudáčik, celý vystrašený búrkou. A nevedel už, kam sa má schovať. Tak sa dostal do kuchynky, ktorá sa, mimochodom nedá zavrieť. A tu milý psík už aj sa pchá do kredenca, medzi taniere.
My len oči pučíme, ako sa mu to podarilo. Nie a nie ho odtiaľ dostať von, tak len vyberáme riady, aby ich neponičil, nechávame ho tam a pokračujeme v zábave dlho do noci. Tibor a Mirka sa odhodlali spať v jednom z veľkých stanov. Odtiaľ ich ale vypláchlo, podobne ako aj Jeffa so Žitom. Pre spresnenie, so Žitom sme nespali v stane, ale pod vežičkou, ktorá je súčasťou miestnych detských »hradieb«. Tak všetci spolu spíme na terase.

STREDA, 20.7., piaty deň

Budíme sa do usmokleného dňa. Všetci sa sťažujú na moje nočné prejavy spánku. Žito: „Zakaždým keď som už bral do ruky pádlo, že ťa štuchnem, prestal si. Ty si to snáď nejako vycítil!“
Na dnes máme naplánovaný oddychový deň bez splavovania a návštevu blízkeho historického mestečka Szentendre. Konečne prestáva pršať a tak padá rozhodnutie, že do Szentendre ideme. Ideme teda na zastávku na autobus. Dlžno dodať, že autobusové spojenie je naozaj výborné. Jazdí sa v 30-minútovom takte a jazdia tu novučičké autobusy. Tak na jeden nasadáme a o niekoľko minút už vystupujeme v Szentendre. Je to krásne historické mestečko s úzkymi uličkami, kostolom, reštauráciami a obchodmi so suvenírmi.

Po asi dvojhodinovej prechádzke a nakupovaní suvenírov si vyhladnutí sadáme do jednej z reštaurácií. Príprava jedla trvá pomerne dlho, je drahé a ani sme sa nejako veľmi nenajedli. Navyše sedíme vonku pri otvorených vrátach, takmer na ulici, keď sa tu zrazu pristaví skupinka akýchsi zahraničných turistov. Sprievodkyňa má mikrofón a  prenosný reproduktor, pomocou čoho skupinke veľmi hlasno predstavuje reštauráciu, v ktorej sedíme. No hrozné. Zaplatíme a odchádzame. Cestou na zastávku ešte ochutnávame podplamenník. Je to niečo čo sa trochu podobá na pizzu, kysnuté cesto obložené syrom, slaninkou, klobáskou. Výborné! Spokojní sa vraciame späť do lodenice v Leányfalu. Počasie sa opäť zhoršuje a my uvažujeme o tom, či máme ísť zajtra na vodu, alebo nie. Na pláne je totiž najdlhšia, až 36 kilometrová etapa, ktorá zahŕňa aj cca 20 kilometrový úsek priamo cez Budapešť. Ostávame nakoniec pri tom, že sa rozhodneme ráno. Ja s Frenkym opäť spíme na terase, ostatní v stanoch, Jeffo, Žito a Babuška pod už spomínanou drevenou konštrukciou.

ŠTVRTOK, 21.7., šiesty deň

Vstávame pomerne skoro, obloha je zamračená. Síce neprší, ale podľa predpovede by okolo obeda malo začať. A tak nastáva osudné rozhodnutie. Na vodu sa nejde, poslednú etapu vynecháme. Namiesto toho sa chystáme na výlet autobusom do Budapešti. Joe telefonuje Jánosovi a dohadujú sa, že sa stretneme na autobusovej stanici a János aj so ženou Ildikó a synom Kevem nám poukazujú mesto. Bývajú neďaleko a Budapešť dobre poznajú. A tak sa autobusom presúvame priamo do hlavného mesta, kde nás Jánosovci už čakajú. Nasadáme na metro a vezieme sa do centra. Po chvíle chôdze prichádzame k monumentálnej stavbe, bazilike Sv. Štefana. Vstupné sa neplatí, ale na každom kroku môžete naraziť na kasičky určené na milodary. Niekoľkými mincami som prispel aj ja. Obzeráme si samotný kostol. Je nádherný. V jednej zašitej miestnosti je aj vzácna relikvia, naozajstná mumifikovaná pravá ruka samotného Svätého Štefana. Je to dosť strašidelné a aj tak trochu morbídne. Vychádzame von. Niekoľkí z nás sa rozhodli za poplatok 500 HUF vyliezť až na kupolu. Vedie tam 302 schodov. Asi v troch štvrtinách je veľká miestnosť s veľmi zvláštnymi obrazmi. Nebudem ich tu opisovať, Babuška ich zdokumentovala. Ďalšie schody a po chvíli už sme na balkóne. Nádherný výhľad. Pokocháme sa, Babuška pofotí a schádzame dole. Komu sa nechce po schodoch, môže použiť výťah. Teraz sa ideme pozrieť na krásnu historickú budovu parlamentu. Začína popŕchať a tak nasadáme na autobus a nechávame sa odviezť až na hrad, súčasné sídlo maďarského prezidenta. To už ale naozaj prší. Ja s Tiborom kupujeme predražené dáždniky a všetci spolu sme radi, že sme nešli na vodu. Schádzame dolu kopcom do mesta. Frenky cestou v potravinách čosi tajnostkársky kupuje. Stále leje a tak sme zapadli do jednej veľmi príjemnej reštaurácie. V porovnaní so včerajškom je to super. Obsluha prívetivá, jedlo vynikajúce. Dokonca sme dostali aj pozornosť podniku, ako inak, za štamperlík.

Vychádzame von a zisťujeme, že sa počasie zlepšilo. Potešení sa vydávame k električkovej zastávke, keď tu zrazu na križovatke Frenky vytiahne fľašku, ktorú kúpil cestou do reštaurácie. Joe, Tibor a János vyťahujú štamperlíky a priamo na križovatke uprostred Budapešti si pripíjame. Egészségedre!
Ľuďom vyliezajú oči z jamôk. Po presune veľmi peknou modernou električkou sa ešte prechádzame po meste, ideme sa pozrieť do stanice druhého najstaršieho metra v strednej Európe, budapeštianskeho takzvaného „starého metra“, ktoré miestni ale nenazývajú metrom, ale v preklade podzemnou dráhou. Po ďalšej prechádzke sa vraciame na autobusovú stanicu, lúčime sa s Jánosom a jeho rodinou a vraciame sa do Leányfalu. V obchode robíme posledný nákup, balíme veci, chystáme lode na príves a potom dlho do noci debatujeme na terase.

PIATOK, 22.7., siedmy deň

Opäť pomerne skorý budíček, raňajky, balíme aj zvyšné veci. O deviatej po nás prichádza malý autobus, ktorý Joe vybavil z Budapešti. Nakladáme veci aj seba, pripojíme príves, ktorý nám maďarskí vodáci ochotne požičali a už nás čaká len asi dvojhodinová cesta domov. V Kalnej odložíme lode, rozlúčime sa a každý sa na vlastnú päsť dopravuje domov. A sme na konci čarovnej dovolenky, úžasného splavu, plní skvelých zážitkov a dobrých pocitov.

Na záver sa chcem poďakovať všetkým, ktorí sa splavu zúčastnili za neopakovateľnú atmosféru, za to, že sme tvorili výbornú partiu. Takisto Jánosovi, ktorý nám veľmi ochotne robil sprievodcu Budapešťou, ale hlavne Joeovi, ktorý to celé spáchal a zorganizoval skutočne na výbornú.

AFTERPARTY

Ako to už býva, niekedy majú akcie dva konce. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Ja, Joe, Renča, Frenky, Žito, Babuška, Tibor a Mirka sme sa ešte večer stretli na Počúvadle, kde mal koncert Čechomor. Bola to naozaj veľmi príjemná bodka za celou dovolenkou. Už teraz sa teším na ďalší splav a, samozrejme, na jesenný Granus Cup. Bodka.

Cestopisná reportáž nášho vyslaného redaktora (Pohronie, 20.8.1996)

Autor: Karol Mladý jr.

Perejami romantickej Vltavy

V poradí už piaty tohtoročný splav a zároveň prvý z dvoch veľkých letných splavov, ktorý usporiadal vodácky klub Agroturist Kalná nad Hronom, sa konal od 4. do 12. júla. Trasa viedla cez Lenoru, Novú Pec, Vyšší Brod, Nové Spolí, Český Krumlov, Zlatú Korunu až po České Budějovice. Hlavným organizátorom podujatia bol Jozef Kubovič, naším sprievodným vozidlom bol autobus s prívesom na člny. Splavu sa zúčastnilo 42 ľudí, z toho 21 z nášho klubu, zvyšok zo Šale, Nitry, Sládkovičova a Komárna. Konvoj lodí tvorila pestrá zmes rôznych plavidiel – kajaky, kanoe a pramice. Obťažnosť vodného toku bola ZWA až WW II. Ubytovaní sme boli ako vždy v stanoch a niektorí otužilci aj pod celtou. Počasie nám nevyšlo. Bolo ako na prelome septembra a októbra. Niekedy v kuse pršalo celý deň. V štyroch etapách sme spolu splavili 103 km, pričom stany sme stavali v troch táboriskách, kde sme raz lepili aj jednu prederavenú pramicu.

VŠETKO MÁ SVOJ ZAČIATOK…

SRDCE VLTAVY

Druhý deň sme odštartovali prvú etapu dlhú 28 km od Soumarského mosta pod Lenorou po Novú Pec nad vodnou nádržou Lipno. Vltava je v týchto miestach vlastne ešte veľký horský potok a len pomaly sa mení na rieku, plynulé prechádzajúcu do jazernej plochy Lipna. O čistote vody v týchto častiach rieky svedčili aj pstruhy, ktorých tu bolo neúrekom. Splavovali sme od Soumarského mosta, pôvodného brodu neďaleko mosta cez Teplú Vltavu z dôb, keď cezeň viedla obchodná cesta z . nemeckého Pasova (Zlatá stezka). Cieľom našej cesty bola rekreačná obec Nová Pec, ktorá  bola v  minulosti drevorubačskou osadou. Splav prebehol bez problémov. Doobeda sa trochu mračilo, ale poobede už bolo pekne a teplo.

V hornej časti toku rieka vytvorila veľa meandrov (na svojich vlastných náplavoch) a štrkových lavíc Pobrežné stromy boli často naklonené nad vodu a vytvárali zvláštne scenérie, vlastné len Vltave v šumavskom prostredí. Brehy boli zväčša bažinaté a okolie tvorili typické lužné lesy. Prešli sme aj popri najcennejšej lokalite národného parku Šumava – Mŕtvy luh. Na ľavom brehu v tejto lokalite sa vlieval Volarský potok. Hneď za Mŕtvym luhom na ľavom brehu sa nachádza rašelinisko. Za mostom sme postupne vplávali de úseku rieky, ktorý sa označuje romantickým názvom Srdce Vltavy. Nachádza sa v centrálnej oblasti Vltavickej brázdy. Väčšiu časť tohto najkrajšieho úseku rieky však pohltila voda priehradnej nádrže Lipno I, ale niektoré malebné zákruty a meandre sa zachovali medzi 367. a 370. riečnym km.

Blízkosť Lipna I nám ohlásilo rozšírené koryto, brehy obrastené rákosím a spomalený tok prechádzajúci do prudko stojacej vody. Po stojatej vode medzi ostrovčekmi rákosia sme doplávali k cestnému mostu pred Novou Pecou, cieľu prvej etapy. Ďalej už nemalo zmysel pádlovať. Vodná plocha nádrží Lipno I a Lipno II je pre vodákov nezaujímavá. Väčšina ich tu svoje putovanie po hornom toku Vltavy končí. My však nie. Nás autobus dopravil do táboriska pri Vyššom Brode poď Lipnom II. Naša vodná cesta viedla neďaleko svetoznámeho Boubínskeho pralesa, ktorý leží na juhovýchodnom úpätí hory Boubín.

NA VODE JE ZÁBAVA

Medzi dvomi etapami sme mali naplánovaný deň voľna kvôli 23. ročníku plavby kurióznych plavidiel a country bálu v areáli táboriska. Deň odpočinku využil každý po svojom. Niektorí si šli pozrieť mestečko  Vyšší Brod, iní spomínanú plavbu kurióznych plavidiel alebo si urobili krátku túru k Čertovej stene.

Čertova stena, národná prírodná rezervácia, vyhlásená v r. 1956 o rozlohe 9,1 ha, je žulový skalný útvar na pravom brehu bývalého riečiska Vltavy medzi vodnými nádržami Lipno I a II. Toto kamenné more z balvanov, vážiacich aj niekoľko ton, vzniklo intenzívnym zvetrávaním žulovej horniny v ľadovej dobe. V riečnom koryte sú nápadné i t zv. obrie hrnce, vzniknuté eróziou vody a piesku v priehlbniach balvanov. Tento prekrásny úsek medzi dvomi vodnými nádržami je najťažším vodáckym terénom na Vltave. Extrémny úsek má dĺžku 9 km. Celý rok je takmer bez vody. Tá je odvádzaná odtokovým tunelom do vyrovnávacej nádrže Lipno II a preto tu tečie len malý potôčik. Využíva sa len raz do roka k pretekom vo vodnom slalome, kde sa pre tento účel púšťa do riečiska voda z priehrady Lipno I. Šírka koryta dosahuje 10 až 15 metrov a prietok vody sa pohybuje okolo 13 kubíkov za sekundu. Až do roku 1953 bola celá trať považovaná za nesplaviteľnú, ale vďaka vývoju slalomových štýlov 1 nových materiálov a plavidiel boli postupne zdolávané jej jednotlivé časti. Možno aj preto sa táto časí toku Vltavy volá Čertove proudy. Pred tohtoročnou olympiádou v Atlante tu trénoval aj náš prvý slovenský olympijský víťaz vo vodnom slalome na divokej vode Michal Martikán.

Vodná nádrž Lipno je najrozsiahlejšia zo všetkých priehradných jazier v Českej republike a patrí k vyhľadávaným rekreačným oblastiam. Priehrada bola dokončená v r. 1959 a pri ploche 4650 ha a dĺžke pri maximálnom vzdutí 42 km je najväčšou vodnou plochou v Českej republike a zároveň najvyššie položenou priehradou v Európe. Hrádza priehrady je vysoká 25 m a dlhá 285 m. Voda z priehrady poháňa podzemnú hydroelektráreň a je odvádzaná podzemným tunelom pod horou Luč do vyrovnávacej nádrže Lipno II. Taktiež na hrádzi Lipno II je v prevádzke hydroelektráreň. Obe priehrady sú súčasťou Vltavskej kaskády vodných elektrární, ktoré obec vodákov pripravili o najcennejšie úseky vodáckych terénov na Vltave.

Pozrieť si plavbu kurióznych plavidiel stálo za to. Trvala síce len krátko, ale o to bola zaujímavejšia. Bolo vidieť peklo, hasičov, benzínovú pumpu a iné „plavidlá“. Večer sme sa všetci vodáci zišli na country bále. Cez deň to tam síce vyzeralo ako na jarmoku -stánky s občerstvením, kolotoče a podobne, ale k večeru sa atmosféra postupne menila. Za súmraku sa zapálila obrovská vatra a začala hrať prvá a pravá country kapela. Dokopy sa vystriedali tri. Najlepší boli Plavci. Zábava trvala až do skorého rána. Síce na druhý deň nás čakala ďalšia etapa, ale vydržali sme až do konca.

Len ten, kto zažije pravý country bál, pochopí dušu vodáka. Pochopí, prečo country hudba, táborové ohne^ nádherná príroda, partia dobrých priateľov a vôbec všetko, čo súvisí s vodáctvom, patrí k sebe. Hovorí sa, ak chcete spoznať svojho partnera, zoberte ho so sebou na vodu. Na tomto prísloví bude asi veľa pravdy. Pretože len ten, kto sa vydá na dovolenku s loďou a spacákom, skôr alebo neskôr zažije zimu a mokré veci, bude loviť odplavený sud s vecami alebo pádlo a zachraňovať prevrátenú loď pod haťou. Kto ale toto všetko vydrží, tomu sa však potom dostane mnohonásobnej odmeny v podobe piesní pri táborovom ohni, pohľadu na nebo plné hviezd, zažije víťazný pocit po prvej prekonanej hati alebo divokej pereji a kúzlo noci v spacáku prevoňanom dymom z ohňa. To, čo človek zažije s vodákmi pri splavovaní nádherných riek, neponúkne nijaká cestovná kancelária. A ak ešte k tomu splavuje Vltavu, Lužnicu alebo Sázavu v Čechách, zažije, čo je to vodácky raj. Lebo všetko, ale doslova všetko, počnúc vodáckymi „hospodárni“ a končiac požičovňami lodí je podriadené tomuto krásnemu športu v tej či onej forme.

DVE ZLOMENÉ PÁDLA

Ale trochu som odbočil a nechal sa uniesť svojimi dojmami. Po dni oddychu nasledovala druhá etapa z Vyššího Brodu do Českého Krumlova. Bola najdlhšia, merala 34 km. Ráno pri spúšťaní lodí na vodu sme zistili, že jedna pramica je deravá. Pravdepodobne sa poškodila na ostrých hranách kameňov v riečisku. Posádke nič iné nezostávalo, len sa vzdať jednej etapy a dieru zalepiť. Nebol to problém. Potrebnú „lekárničku prvej pomoci“ totiž skúsený vedúci splavu má vždy so sebou. Lode sú zo sklolaminátu -jemných vrstiev umelých vláken. Vlastné lepenie lode prebieha tak, že sa lepí jedna vrstva na druhú, až dosiahneme požadovanú hrúbku.

Náš nitriansky kolega-vodák mal v ten deň veľmi bohaté raňajky. Zlomil totiž dve drevené pádla. Preto som mu odporučil, aby radšej investoval a kúpil si duralové. Nepoznám nikoho, kto by zlomil takéto pádlo [pri bežnom používaní. V ten deň sme prešli päť hatí, alebo ak chcete, ježov po česky. Prvý z nich, jez u Bíleho mlyna sa dá splaviť priepusťou v ľavej časti, ale treba počítať s väčšou vlnou, ktorá hrozí zaliatím otvorenej lode. Splavil som ho, ako sa hovorí, LTT – len tak tak. Zažil som svoj prvý tohtoročný víťazný pocit, ale aj vodu v člne, premočené veci a zimu. Prišlo ochladenie a zmena počasia. Nič iné nám nezostávalo, len priraziť k ľavému brehu, zbaviť sa mokrých vecí a vyliať vodu z člna. Pod haťou bol dlhší úsek s perejami. Potom sme preplávali popod železničný most. V týchto miestach začali uprostred plochého koryta rieky vystupovať ostrovčeky a plytčiny, cez ktoré sa voda prelievala do pravej časti rieky. Držali sme sa preto radšej v ťavej časti toku, aby sme neuviazli na plytčine.

Čakal nás druhý jez u Horného mlyna. Táto hať je v pravej časti uzavretá zábranou. Neodporúča sa splavovať vzhľadom k skoku na konci spádovej dosky a dlhému vodnému valcu, ktorý sa vytvára za vyššieho stavu vody – ako počas nášho splavu – po celej dĺžke hate. Pod priepustou bol silný prúd, preto sme museli opatrne nasadať. Čakal nás tristo metrov dlhý umelý vodný kanál s perejami obťažnosti až WW II, čo je mierne ťažká voda. Na to, že sa pokladám za nováčika medzi vodákmi, som to s mojím skúseným kormidelníkom Ľubošom splavil bez ujmy na zdraví. Pramice však museli koníčkovať po brehu.

Za perejami ústi sprava menší prítok Vltavy – Větší Vltavice. Rieka tu vstupuje do zalesneného romantického údolia, vinie sa medzi rulovými bralami a vytvára početné ostrohy. Pri ústí Rybnického potoka mení prudko svoj pôvodný smer a stáča sa k severu. Pred Rožmberkom sa údolie rozširuje a v diaľke nad ostrohom sa vypína Rožmberský hrad.

Na obed sme sa zastavili vo vodáckej „hospode“ nad Rožmberským ježom. Lode sme museli previezť po suchu, hať sa neodporúča splavovať pre veľké vlny, vytvárajúce sa pod priepusťou. Za Rožmberkom po zdolaní dvoch menších stupňov s perejami sme vplávali do oblasti s takmer neporušenou prírodou. Asi po dvoch kilometroch sme prešli popri prírodnej rezervácii Český Jílovec s krásnymi bralami, tvoriacimi ľavý breh rieky. Po oboch brehoch rieky sa tiahli hrebene Českokrumlovskej vrchoviny. Asi po hodine plavby sa na pravom brehu rieky pred nami objavil pravý indiánsky tábor Tee-Pee. Hneď za ním nasledovalo prírodné táborisko na pravom brehu pod osadou Čeřín. Za mostom v Zátoni sa rieka v miernom ohybe rozšírila a objavili sa zradné plytčiny. Ostrov, ktorý sa pred nami vytvoril, sme oboplávali zľava. Onedlho sme sa priblížili k auto kempu Na Pískárne. Je to nový kemp pre vodákov a patrí medzi tie kvalitnejšie, hlavne čo sa týka úrovne poskytovaných služieb. Nás však čakal iný kemp, omnoho horší (bez spŕch).

V dlhom, takmer priamom úseku rieky sme prešli popri obrovských zásobách dreva a pilín, ktoré tvoria základnú surovinu neďalekého závodu Větřní na výrobu papiera, Za skládkou nasledoval dlhý úsek stojatej vody, svedčiaci o blízkosti veľkého Pečkovského jezu. Dá sa splaviť úzkou retardérovou priepusťou, prezývanou tiež kĺzačka. Preto bola táto hať, kvôli tomuto výdobytku   modernej   doby,   pre nás hračka. Po necelých dvoch kilometroch mierneho prúdu sme doplávali k poslednej hati tejto etapy – jez Konopa u tzv. „Papouščej skály“ v Novém Spolí. Hať sme prekonali v jej pravej časti priamou jazdou cez bývalú priepust‘. Tiež som ju splavil LTT. Znova voda v člne, no tentoraz sme využili špongiu, lebo našťastie tej vody nebolo až tak veľa. Výhodu tu majú uzavreté lode alebo skúsení vodáci. Najlepšia je však kombinácia oboch možností. Naša polouzavretá lužnica nie je stavaná na takéto rieky. Je síce univerzálna, ale všetko pre má aj svoje proti. Asi po kilometri pádlovania sme dorazili do ciel a etapy – táboriska Nové Spolí, nachádzajúce sa asi 2 km od centra Českého Krumlova na pravom brehu rieky.

VLTAVÍNY

Ďalší deň sme si naplánovali ako oddychový. Počasie však bolo veľmi zlé, celý deň pršalo a riadne sa ochladilo. Poobede sme si šli pozrieť mesto. Nové Spolí je vlastne predmestie Českého Krumlova. Na pravom brehu pri jeze Konopa sa nachádza 35 m vysoká „Papouščí skála“ s horolezeckým terénom. Pod táboriskom pri jeze Na Rechlích sa nachádza krytý drevený most pre chodcov. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z r. 1594. Slúžil k zachytávaniu splavovaného dreva. Dnešná podoba mostu je z prelomu 18. a 19. storočia.

Český Krumlov je malebné historické mesto. Od 12. decembra 1992 je v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Výraznú dominantu mesta tvorí zámok nad Vltavou, skladajúci sa z Hrádku a Horného hradu. Hrádok má ranogotickú valcovú vežu, neskoršie renesančné prestavanú. Horný hrad bol postavený v polovici 14. storočia. V renesančnom štýle ho prestavali v 16. storočí. V polovici 18. storočia bol vytvorený tzv. Maškarný sál a zámocké divadlo, ktoré je ako najstaršie kompletne zachované barokové divadlo európskou raritou. Český Krumlov je aj staré banícke mesto. V tunajších baniach sa ťažil a ešte aj ťaží grafit – surovina na výrobu túh do ceruziek. Záujemcovia si tu môžu v baníckom múzeu v Chvalšinskej ulici kúpiť kúsky grafitu vo forme vyhradenej guličky, zanechávajúcej tiež stopu na papieri. Vltava je však preslávená aj vltavínmi – kúskami prírodného skla, vzniknutého pri páde obrovského meteoritu v dávnych dobách do tejto oblasti. Vltavíny sú vlastne roztavená a spečená okolitá hornina v mieste dopadu meteoritu.

NAJKRATŠIA ETAPA

Piaty deň sme mali naplánovanú tretiu etapu z Českého Krumlova do Zlatej koruny. Najkratšia etapa – len 16 km. Počasie však bolo zase zlé, a tak len časť ľudí sa odhodlala splavovať – len 16 odvážlivcov, medzi ktorými som nebol. Takže ako to vyzeralo na rieke, mám len z druhej ruky. Celkovo ich čakalo 5 hatí: jez Na Rechlích splavili cez priepust‘, jez u Lýry tiež splavili cez priepust, jez u Mrázkovho mlyna splavili všetci cez kĺzačku, jez u Jelení lávky bol tvrdší oriešok – lode sa prenášali po súši a jediný odvážlivec sa nechtiac okúpal (podcenil hať) a jez v Zlaté korune prešli tiež všetci cez šmykľavku, ale bez háčikov. Splavu tejto etapy sa nezúčastnila ani jedna pramica. Tí, čo splavovali, mali jeden nevšedný zážitok. Boli sa občerstviť v „Bažina bare“ so zaujímavými nápojmi – mozek (griotka s vajcovým likérom), kůň v trávě (rum so zeleným pepermintovým likérom). Ešte sa zastavili vo vodáckej haciende, ktorá bola zaujímavá tým, že mala vlastné pohľadnice s pečiatkami.

ČIERNA VEŽA

Ďalší deň bol vplyvom vonkajších okolností (trvalý dážď) zmenený na vynútený oddychový deň. Autobusom sme sa presunuli do Českých Budějovíc, cieľa splavu. Tu sme si rozložili v kempe Rožnov, športovom areáli TJ Meteor, svoj tábor. Večer, po prehliadke mesta, sme si zahrali futbal. Trochu športovania nám nezaškodilo. Prehliadka Českých Budějovíc stála za to, aj keď lialo ako z krhly.

V severovýchodnej časti sa nachádza najznámejšia dominanta mesta Čierna veža. Vysoká je 71,9 m a nestojí kolmo, ale sa odchyľuje od zvislej osi o 36 cm. Základný kameň bol položený 20. júna 1549 a dokončená bola 30. mája 1577. Postavili ju Hans Spatz, Lorenz a Vincent Fugeral. Na najvyššie poschodie sa dostaneme 225 schodmi Hrúbka muriva v základoch je 310 cm a pri hodinách na vrchole 196 cm. Celkove bola štyrikrát opravovaná. Nachádzajú sa tu 4 zvony: Bummerin odliaty v r. 1723 s priemerom 182 cm a hmotnosťou 3429 kg, Marta s priemerom 145 cm a hmotnosťou 1742 kg, Umieráčik odliaty v r. 1705 s priemerom 45.cm a Strieborný zvon odliaty v r. 1630 s priemerom 103 cm. Po dokončení stavby Čiernej veže v r. 1577 bolo do kupoly uložené puzdro so zakladacou listinou a dobovými dokumentmi.

DÍVČÍ KÁMEN

Predposledný deň nás čakala štvrtá záverečná etapa splavu zo. Zlatej koruny po České Budéjovice s dĺžkou asi 25 km. Začiatok etapy sme mali spestrený početnými perejami. Prechádzali sme popri CHKO Blanský les, rozprestierajúcej sa na ľavom brehu a PR Rohanova skála. Na jednom úseku sa tok rieky pred zrúcaninou hradu Dívčí kámen rozdelil na dve ramená obtekajúce dlhý ostrov. Ľavé rameno vytvorilo prirodzený úzky kanál a v pravom tiekol pomalý hlavný tok. So spolujazdcom Ľubošom sme tu využili a vyskúšali ľavé rameno. Jazda cezeň bola úžasná. Miestami dosahoval tok obťažnosť WW II. Tento pol kilometrový úsek patril medzi najkrajšie miesta, ktoré som kedy splavil. Potom nasledovala ďalšia rovinka, ľavotočivá zákruta a pristáli sme pod Dívčím kámenem.

Dívčí kámen (tiež nazývaný Majdštejn) je zrúcanina gotického hradu, založeného Rožmberkovcami v r. 1349 na mieste hradiska z doby bronzovej. V r. 1349 tu bol väznený kráľ Václav IV. Od r. 1541 je hrad uvádzaný ako pustý. Zachovalo sa len murivo paláca, brány, základy veže a pilier mostu. Hradná zrúcanina je súčasťou rovnomennej prírodnej rezervácie. Areál hradu je prístupný len na vlastné nebezpečenstvo. Pod Dívčím kámenem sa do Vltavy vlieva Kremžský potok.

Po perejnatých úsekoch sme potom dorazili k prvému jezu u Rybu. Hať je značne poškodená a vľavo prevalená. Práve v tejto časti sme ju splavili stredom jazyka. Po necelom kilometri sa pred nami objavil. obrovský jez Zátkův mlyn. Táto hať je nezjazdná kvôli tomu, že obe jej priepuste sú trvalo uzavreté. Lode sme preto prenášali po súši na ľavom brehu okolo malej vodnej elektrárne. V tomto úseku Vltava opúšťa kopcovité Šumavské predhorie a vlieva sa do Budějovickej panvy. Krajina v okolí rieky sa postupne menila k horšiemu. Vplyv civilizácie bol čoraz väčší. Bolo to vidieť aj na čistote vôd. Onedlho sme dorazili k ďalšiemu jezu Planá. Táto hať mala dezolátny technický stav – uprostred zničená priepust‘ a porozhadzované betónové platne ako po zemetrasení. Nič iné nám nezostávalo len koníčkovanie po kolená v studenej vode a v sychravom počasí. O dva kilometre nižšie nás čakal posledný jez v Rožnove. Vzhľadom na nepriaznivé počasie sa nikomu, až na jednu výnimku, a to Jarka, nechcelo splaviť hať v strede rieky. Išlo len o to, že ak by sa človek náhodou okúpal, ľahko by v tej zime mohol prechladnúť. Jarko ju splavil sám v kanoe bez problémov. Riadne vyzimení sme potom podvečer konečne dorazili do táboriska.

VŠADE DOBRE, DOMA NAJLEPŠIE

Posledný deň nás čakala cesta domov.

Zastavili sme sa ešte na zámku v Hlubokej nad Vltavou – jednom z najkrajších a najvyhľadávanejších zámkov v Čechách. Zámok má 140 komnát, 11 veží a 2 nádvoria. V interiéri sú zhromaždené zbierky gobelínov, obrazov, vyrezávaného nábytku, skla, porcelánu a historických zbraní. Zámok je rodové sídlo Schwarzenbergovcov.

Cestou sme ešte dostali jeden defekt a mierne sme zablúdili (vyšli sme na česko-rakúskych hraniciach). V ten deň sa počasie umúdrilo, darmo, šli sme domov. Večer o šiestej sme prekročili hranice a asi o desiatej sme vykladali člny v lodenici v Kalnej nad Hronom.

Čo dodať na záver? Ako sa hovorí, aj dobrého veľa škodí. Dúfam však, že na Vltavu sa ešte dostanem a že ju splavím celú v peknom počasí.

KAROL MLADÝ jr.
Kresby a mapka: archív autora

pôvodný článok (scan z novín)

Galéria k článku:

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Naši kamaráti z Maďarska nedávno absolvovali splav Ipľa. Trochu nás mrzelo, že my sme túto časť ešte nesplavovali a tak, keď sme zistili, že máme jeden voľný víkend, s Radom sme sa rozhodli zorganizovať plavbu na úseku Šahy – Szob. Hrošo sa podujal, že napíše príspevok do našej e-kroniky, za čo sme mu vďační. 
Joe

Deň prvý

 08.08.08. 09:04 ZULU sa naša časť výpravy, a to ja(Maťo alias Hrošo), Joe, Renko a Jakub alias Jeffo, nasáčkovala do auta. Joeove obavy z veľkosti, respektíve neveľkosti kufra nenaplnili, čiže všetky potrebné veci sme napakovali a vyrazili sme. Cesta ubiehala fajn, zanedlho sme už boli v Šahách. Vyložili sme veci aj seba, presunuli sa k vode a čakali na druhú polovicu posádky, ktorá išla druhým autom aj s loďami. To boli Rado, Veronika a druhý Maťo. Kým dorazili, čakali sme na brehu. Spoločnosť nám robilo asi 200 členné stádo kravičiek z miestneho družstva a nejaký špeciálny vŕzgajúci strom na druhom brehu. A inak nič zaujímavé. Aha, ešte partia Maďarských vodákov obďaleč, ale inak nič. Netrvalo dlho a dorazil aj zvyšok, vyložili sme lode a veci a začali sme baliť lode a chystať sa na vodu. Ja som ešte odbehol do obchodu a doniesol som pivo, čo, myslím, urobilo všetkým radosť, ale 1,5 litra bolo akosi málo.. našťastie mal Joe dostatočné zásoby. Tesne predtým nás ešte prišli pozrieť nejakí Joeovi známi, ale ja a niektorí ďalší sa s nimi veľmi nezoznamovali, vzhľadom na to, že známi hovorili iba po maďarsky a niektorí z nás, vrátane mňa, po maďarsky nevedia

Rozlúčili sme sa a pustili sme sa na vodu. Ale čo sa nestalo! Kravičky naše milé sa v tej chvíli nasáčkovali komplet do vody a začali ísť po prúde. To nám spôsobilo nemalé zdržanie. Okrem toho kravičky vylepšili vodu nielen rozvíreným bahnom zo dna ale aj čímsi iným. Jeffo: „Tu by som sa teraz vykotiť nechcel!“, Joe: „Kravské lajno nie je až tak na závadu. Veď to je len pomletá tráva.“ Mal pravdu, ale aj tak sa nikto z nás netúžil kúpať v tráve pomletej tráviacim traktom kravičiek a tak sme šli opatrne pomaly za nimi. Po chvíli nás to prestalo baviť a rozhodli sme sa, že kravičky predbehneme, lenže to sa nám nepodarilo, pretože v tej chvíli si zmysleli vyjsť na breh, lenže presne na opačnú stranu ako to bača chcel, tak ich prehnal celou riekou ešte raz. Ale nakoniec sa koryto predsa len uvoľnilo a my sme mohli ísť ďalej.

Po zvyšok cesty až po prvé medzipristátie sa neudialo nič mimoriadne. Tak sme teda prišli k prvej hati a miestami sme mali pocit, že voda tečie naopak. Všetci sme sa vybrali k ľavému brehu vytiahnuť lode, pretože hať bolo treba preniesť, len Maťo akosi al iný názor a zakotvil napravo. Ale nič sa nedialo, pretože aj tak sa k nám za chvíľku pridal. Presne vo chvíli, keď Joe rozhodol že by bolo múdre postaviť prístrešok, sa prihnal lejak, ktorý nás celkom výdatne pokropil. Ale my sme vodáci, na vodu zvyknutí, čiže to až tak nevadilo. Tak sme postavili prístrešok, vytasili jedlo a naobedovali sme sa. Keď sme dojedli, ešte stále pršalo ale slnko svietilo „jak prasa“. Jeffo: „Slnko svieti ako sviňa, na záhrade sere pes, za činžiakom ho*no smrdí, bože, jak je krásne dnes! – toto ma naučil oco keď som mal 5 rokov.“ Aha, a že po kom ten chlapec je! Ale dosť bolo poézie. Prestalo pršať a my sme sa znova vydali na vodu. Voda stále tiekla pomaly, takmer až stála a tak sme mali čo robiť, aby sme sa vôbec doplavili do Kubáňova, kde sme v ten večer táborili. Cestou sme videli veľa mŕtvych stromov, zrejme v dôsledku potopy odhnili a vyschli. Reno sa o tom vyjadril, že to vyzerá ako v druhotriednom horore a že by tadiaľ nechcel ísť v noci. Mal pravdu, ja tiež nie. Inak nič čo by stálo za zmienku.

Podvečer sme dorazili ku Kubáňovskej priehrade. Vytiahli sme lode, utáborili sme sa, navečerali a Jeffo išiel zháňať drevo na oheň. Medzitým som zavolal Nórike, bývalej priateľke nášho nemenovaného kamaráta, ktorá býva v Kubáňove. Prišla nás pozrieť a doniesla nám aj proviant: Kvalitnú borovičku s papekom vo vnútri, ktorá chutila aj Joemu, a to už je čo povedať, lebo on teda borovičku nemusí. Ale od Nóriky chutila. Medzitým Jeffo prišiel aj s nejakým tým drevom, ale nebolo ho dosť, tak som sa k nemu pridal, lebo som dúfal, že trochu pohybu spraví dobre mojim uboleným kolenám. Išiel aj Reno. Na druhej strane už bolo dreva dosť a chalani vylomili 8 metrový suchý strom. Mali sme dosť na celý večer a tak sme sa vrátili do tábora rozložiť oheň. Keď bol ohník rozložený, všetci sme sa presunuli k nemu. Do neskorého večera sme tam sedeli, popíjali a rozprávali sa. Niekto aj opekal, ja klobásku z domu a ostatní Jeffov krájaný chlieb s Jeffovou nátierkou na topinky. Keď sa všetko zjedlo a borovička došla, odobrali sme sa spať. Pri mne to Jeffo v noci nemal ľahké, pretože ma trápil kašeľ a bolesť kolien. Práve preto som sa rozhodol, že predčasne odídem domov.

Deň druhý

Zobudili sme sa do upršaného rána. Najedli sme sa pod Kubovičových stanom, keďže ho mal rozšírený o prístrešok a ja som zavolal našim, aby pre mňa prišli. Robil som to nerád, ale zdravie nepustí. Netrvalo dlho a prišli pre mňa. Pobalil som stan, všetky veci, rozlúčil som sa a výpravu som so smutným srdcom predčasne opustil. Od tejto chvíle sa ujal kroniky Jeffo. Takto vyzerali zvyšné 2 dni splavu jeho očami: 

Asi od 7:45 do 14:00 pršalo, čo oddialilo náš odchod na 13: 20 ZULU. Hrošo simuloval kašeľ a bolesti rôznych končatín, (NESIMULOVAL, ty papek!, pozn. Hrošo) tak preňho prišla eskorta v zložení Igora a Katky H. Na vode nás sprevádzal jemný dáždik a sem-tam nejaký rybár, väčšinou maďarský. Už vyššie spomínané hate z 1. dňa sme dnes prenášali 2 ks. MIMOCHODOM, zatiaľ sa všetky podobali ako vajce vajcu. Za 3. haťou sme zažili aj nejaké tie „pereje“, ale inak ja Ipeľ zatiaľ až podozrivo kľudný. Asi to bude tými haťami, takže treba makať, inak sa ocitneme naspäť v Šahách. Dnešný úsek bol najdlhší, ani sme nedošli do naplánovaného cieľa a cestou sa nenachádzali žiadne orientačné body, takže sme miestami nevedeli kde sme. Ale už vieme, sme cca 10 minút plavby od Malých Kosíh (pôvodný cieľ plánovaný na 2. deň). Aj by sme tam došli, len nevieme č je tam krčma(nebola ani v Kubáňove), tak neriskujeme a kempujeme pri tretej hati. V tento deň padla aj naj hláška splavu: „Ku*va, táto rieka ma už prestáva baviť!“ (Rado asi po 2 hodinách pádlovania na stojatej vode).

Deň tretí (a posledný)

Ráno sa vydarilo a Oskar sa na nás škerí, žiadne oblaky. Joe, Ja (Jeffo) a Renčo spáchali aj nejakú tú sprchovú hygienu v Ipli pod haťou. Nakoľko to podmienky dovolili, už o 10 sme boli na vode. Ako sme neskôr zistili, keď sme pristáli v pôvodnom cieli 2. dňa, krčma aj obchod v M. Kosihách boli, ale nebolo tam miesto na táborenie, iba ak u miestnych domorodcov na záhrade. Po krátkom nákupe sme pokračovali v ceste. V tomto úseku našej púte sme konečne začali túto akciu nazývať splavom: rieka začala rýchlejšie tiecť, objavili sa aj nejaké tie perejky a nemuselo sa pádlovať ako o život. Tiež sme zistili, že Ipeľ sa dá prebrodiť takmer na každom mieste a že má príjemné piesčité dno. Jeden miestny rybár nás postrašil ďalšou haťou, ktorá sa však, našťastie, neobjavila. Tak sme putovali ďalej. Na pravý breh sme sa zdravili „Dobrý deň“ a na ľavý „Jó napot!“ alebo „szia!“, keďže Ipeľ tvorí hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. V Salke sme po prvý krát utratili „väčší“ obnos peňazí za dobrý obed. Ďalšia zastávka bola už v Szobe (H), keďže Ipeľ už tiekol, plány na príchod nám značne skomplikoval asi 2km pred ústím do Dunaja kde znova zastal. Ale my sme to zvládli a keď sme uvideli poslednú zákrutu a za ňou Dunaj, srdcia nám zajasali radosťou. Plavili sme sa po ňom síce krátko, ale rýchlo. Podstatne rýchlejšie než po Ipli. Po krátkej dunajskej plavbe sme pristáli pri Szobskej krčme (Kde nebrali SKK) a v trojici Joe, Reno a ja sme sa hodili do vôd Dunaja. Spolu s Renčou, ktorá už na nás čakala, sme premiestnili lode a výbavu k autu, kde sa o chvíľu dostavili aj Hrošovci s prívesom. Nasledovala cesta domov a doma individuálny program.

Celú akciu vystihujú výroky Joea:
„Kto si chce schuti zapádlovať, nech ide na Ipeľ.“
„Príroda je nádherná, len to po*rali tými betónovými blbosťami!“

Okrem toho sa k VK HRON pridal aj nový člen, ktorý od 2. dňa píše tento článok. Jakub „JEFFO“ Hajko.
Na záver by som chcel Jeffovi poďakovať, že za mňa prevzal zošit a pero a chopil sa písania. 
HROŠO

fotogaléria k článku