Kalná – Budapešť 2011 (Začarovaný splav)

Autor: Hrošo

Blá blá blá na úvod…

Možno sa Vám, nezainteresovaným, môže ten podtitul zdať trochu čudný a pýtate sa, prečo práve čarovný? Pretože tento splav bol naozaj čarovný a to hneď z dvoch dôvodov. Tak v prvom rade preto, že to bola úžasná akcia so skvelými ľuďmi a navyše perfektne zorganizovaná. A to aj napriek tomu, že pobyt na vode sa nám oproti pôvodnému plánu o niečo skrátil. Ten druhý dôvod sa dozviete o niečo neskôr v samotnej kronike. Ešte chcem podotknúť, že kronika prešla aj Jeffovými rukami, podujal sa opraviť chyby a doplniť nejaké detaily, na ktoré som ja zabudol. Za toto ti, Jeffo vopred ďakujem. A aby sa to dalo rozlíšiť, Jeffo píše kurzívou. Príjemné čítanie!

SOBOTA, 16.7.2011, prvý deň splavu.

Začíname pomerne skoro ráno, už o pol ôsmej pre mňa prichádza mikrobus, kde už sedia Joe, Reno a Niki. Ideme ešte pre Jeffa a vyrážame smer lodenica. Tam sa stretávame so zvyškom, naväzujeme lode na príves, kontrolujeme, odchádzame. Šoféruje Marťin, ktorý, keď už nemohol ísť na splav, ako inak, kvôli pracovným povinnostiam, sa aspoň podujal, že nás odvezie a strávi s nami aj prvú noc. A tak už sa presúvame do Želiezoviec, kde je náhradný začiatok splavu. Rozhodlo sa tak preto, že keby sme išli až od Kalnej, čakal by nás nie práve príjemný úsek s prenášaním.

Keď prídeme na miesto, tesne pod Želiezovskou haťou, vykladáme lode, berieme si príručnú batožinu a zvyšok nechávame v mikrobuse. Chystáme sa vyraziť, na cestu sa posilňujeme pivom, pálenkou a pagáčmi. Väčšina sa aj natiera opaľovacími krémami, keďže Oskar na nás poriadne praží. Ja s Jeffom si vzájomne natierame chrbty a Babuška hovorí, vraj sme zlatí. No, teraz neviem, či sa mám z toho tešiť, alebo ma to má hnevať. No nič, neriešim to. Vyrážame na vodu, 12 ľudí v 6-tich lodiach nasledovne: Jeffo + Ja, René + Niki, Joe + Renča,  Frenky + Joe junior (Jofo), Tibi + Mirka, Žito + Babuška.

Plavíme sa pokojne, nie je sa kam náhliť, pretože časový rozvrh sa nám, prekvapivo, darí už od rána dodržiavať a tak často a dosť dlho súlodíme, čo je vlastne veľmi fajn, pretože takto sa môžeme všetci spolu rozprávať a pravdaže, aj sa posilňovať posilňovačmi prevažne tekutého charakteru. Ja s Jeffom máme ale miestami problém so stabilitou, pretože Jeffo chcel ísť na kormidlo a ja som od neho o poznanie ťažší, takže nie sme dobre vyvážení. Jeffo  je ale šikovný kormidelník a tak to zvláda na jednotu. Rozhodneme sa však, že sa musíme vymeniť. Pri Pohronskom Ruskove je haťka urobená s navozených kameňov. Podaktorí, hlavne na plasťákoch ju splavujeme. Pokúsili sa o to aj Renko s Niki, tí sa však nechcene okúpali. Okolo obeda pristávame pri Čate aby sme sa najedli. Ja som akosi na túto časť splavu zabudol a tak mám k dispozícii len Jablko a sušienky od Jeffa. Nevadí, nejako to vydržím. Máme tu naplánované aj kúpanie, lenže po chvíľke prichádzajú akísi miestni na aute a celou plážou sa ozýva hlasné TUC-TUC-TUC…. Toto vážne nikto z nás nemusí a tak to vzdávame a odchádzame. Ja som už tentokrát v pozícii kormidelníka, problém so stabilitou vyriešený. Po chvíli pádlovanie ale nachádzame celkom peknú plážičku tak sa kúpeme. To je žúúúžo, hodiť sa v tej páľave do príjemne vlažnej hronskej vody! Okúpaní pokračujeme ďalej, plavíme sa okolo unikátneho Bíňanského sprašového profilu. Je to vlastne sprašová stena, ktorá vznikla vodnou eróziou a dá sa na ňu pozrieť len z vody, prípadne z opačného, ľavého brehu Hrona. Joe nás fotí z profilu s profilom.

Okolo štvrtej po obede, teda presne podľa plánu pristávame v Kameníne, teda na konci prvej etapy splavu. Marťin nás tu celý deň trpezlivo čakal a obsadil nám fleka na táborenie. Rozkladáme stany, potom sa Ja, Žito, Babuška, Frenky a Marťin vyberáme do miestnej čárdy na večeru a chladené pivko. Jeffo vraví, že o chvíľu príde za nami. Tak si sadáme, príde slečna čašníčka že čo si dáme. Reku, veľké pivo. A ona, že nemáme. Krčma, kde nemajú čapované pivo! No zbohom, tak teda kofolu a jedálny lístok. Z jedálneho lístka polovicu vecí nemajú, ale nakoniec si predsa len niečo vyberieme a najeme sa. Po jedle sa vraciame do tábora, aby sa aj ostatní mohli najesť. Potom už len do neskorého večera sedíme, popíjame, rozprávame sa. Obďaleč partia deciek neúnavne počúva hlasnú hudbu. Tá nám ale až tak nevadí, keďže žánrovo aj celkom vyhovuje.

Ja spím v stane, Jeffo a Frenky „pod širákom“. V noci menší incident, Žitovi sa na stan zvalí nejaký opilec, našťastie sa ale nič vážnejšie nestalo, Žito ho úspešne odohnal a my pokojne spíme až do rána.

NEDEĽA, 17.7., druhý deň splavu

Budíme sa dosť skoro ráno. Nie preto, že by si niekto nastavil budík, ale úplne prirodzene.Raňajkujeme a začíname baliť na vodu. Ja a Jeffo sme medzi prvými, čo je v mojom prípade dosť neobvyklé :-D. Vymysleli sme aj vlajku, ja som si totiž v TrESCU pred splavom kúpil podritník zo sekcie „Pre fanúšikov“, čiže z jednej strany na ňom bola akože slovenská vlajka. To sme pripevnili na rezervné pádlo. Vydržalo to ale len prvých pár metrov. A nie vinou toho, že by to Jeffo zle pripevnil, to ten podritník bol taký nekvalitný. Takže keď ho vytiahli z vody, znovu plnil svoj pôvodný účel. Plavba je pokojná, neudialo sa vlastne nič, čo by stálo za zmienku, až  sa ocitáme v miestach, kde voda tečie výrazne pomalšie a Hron sa rozšíril. Delta. Naraz sme asi 100 metrov pred sebou uvideli prefrčať raketu. Dunaj, už sme tu! Po niekoľkých minútach vytekáme do Dunaja. Nikdy som sa na jeho šírku nepozeral z tejto perspektívy, bolo to niečo ohromujúce.

Čakajú nás štyri kilometre do Szobu, kde máme prestávku na obed a zároveň je to miesto stretnutia s Maďarskou partiou. Cestou sa pristavujeme na jednej pláži, kde stretávame bývalého, už niekoľko rokov neaktívneho člena nášho klubu. Ja osobne ho nepoznám, ale Joe mi neskôr povedal, že s tým človekom zorganizovali veľa akcii. Takže sa kúpeme. Je to moje prvé kúpanie v Dunaji a prvé blízke zoznámenie s jeho vodou. Tečie rýchlo a je o poznanie studenší ako Hron. Ale v tej horúčave nám takéto chladné osvieženie padlo veľmi vhod. Takíto osviežení a okúpaní sa plavíme ďalej. Musíme sa vždy držať mimo plavebnej dráhy, ktorá je určená pre veľké lode. Mne ten Dunaj tuto príde ako diaľnica, naozaj veľa lodí sa tadiaľto plaví. Musíme si dávať pozor na vlny, ktoré robia a ísť na ne kolmo, zboku by nás mohli prevrátiť. Dunaj tu miestami pripomína pokojné, mierne zvlnené more. Aj vďaka tomu sme my, nováčikovia mierne neistí a tak trochu strnulí. Ale neskôr to je už lepšie. V Szobe sedia Maďari v krčme pri brehu a už z diaľky nám vykyvujú, vítajú nás. Všetci sa na nich už tešíme, sú to super ľudia. Pristávame, vyťahujeme lode na breh a pridávame sa k nim. Konečne dobré chladené čapované pivko! Poniektorí si dávajú aj „umelohmotné“ hamburgery. Najedení sa lúčime z časťou Maďarskej výpravy, ktorí sa po splavení dolného úseku Ipľa vracajú domov. Desiati z nich pokračujú s nami až do svojej domovskej lodenice v Leányfalu (čítaj /:leáňfalu:/), kam prídeme v utorok. Ešte pred odchodom Jeffo opravuje „vlajku“ a tak ja relatívne pohodlie mením za „kockatú riť“ ale hovorím si, že je dobré mať so sebou na vode aspoň nejaký národný symbol. A tak sa plavíme pod slovenskou „vlajkou“, súlodíme, tentokrát už v počte 11 lodí, nejde to pekne vedľa seba a tak sme tak hore-dole pochytaní. Joe to nazval pasúlodie. Výstižné. Dávame si „prevenció“ v podobe hruškovice a všeličoho iného. Takto sa družne doplavíme až do Dömös-u. Na tomto mieste ma zaujala jedna vec a to kompa, ktorá miestnym obyvateľom slúži ako prípoj na osobné vlaky, keďže most tu široko-ďaleko žiadny nie je a železnica vedie po ľavom brehu Dunaja. Rozkladáme stanový tábor. Je to ale tak trošku zvláštne, pretože my sme na jednej kope, Maďari na druhej a ešte nás aj oddeľuje jarok. Tieto zdanlivé hranice sa však postupne odbúravajú, zbližujeme sa. Varí sa spoločná večera. Je to akási kapustnica, ktorá sa skladá z kyslej kapusty, bravčového mäsa a ryže. Ja osobne mám z tejto kombinácie trochu strach, hlavne z tej ryže. Nakoniec sa ale ukáže, že predsudky sú neopodstatnené, jedlo je výborné. Však som aj sprášil za dva ešusy. Popri tom všetkom, samozrejme konzumujeme v krčme, vedľa ktorej táboríme. Pivo je neskutočne drahé. Čapujú Zlatý Bažant za 450 HUF/0,5l a nejakú maďarskú značku, Soproni, ktorá je o 100 HUF lacnejšia. Tu som sa naučil pýtať si pivo po maďarsky. Pivo je po maďarsky sör /šör/, veľké sa povie korsó (v preklade krígeľ) a malé pohár. Drahé nedrahé, chutí a tak tu sedíme, kecáme, jeme, pijeme.

Okolo jedenástej krčma zatvára. Majiteľ je ale veľmi ústretový a necháva nám otvorené WC. Nám bolo ešte málo a tak sa vydávame do dediny hľadať otvorenú krčmu. Z nášho klubu ideme Ja, Jeffo, Joe a Frenky, ktorý prešiel 2x takú vzdialenosť ako my ostatní, pričom trasa bola rovnaká. Našli sme jednu krčmu, kde sa svietilo – János išiel zistiť, čo a ako, ale nepochodil, vraj už majú zavreté. Tak to išiel skúsiť Frenky s tým, že sme Slováci a že sme tu na výlete. Rovnaká odpoveď. Tak sa spýtal, že či nás nechcú pustiť kvôli tomu, že sme Slováci. Akú odpoveď dostal, to už neviem, radšej sme sa pakovali preč. Druhá krčma bola už zavretá úplne a tak sme to vzdali, vrátili sme sa do tábora a ľahli sme si spať. Ja, Jeffo a Frenky opäť „pod širákom“. Nadránom ma niekto kmáše za ruku. Je to Renča, budí ma slovami: „Hrošo, strašne chrápeš!“. Mrzí ma to, ale neviem s tým nič robiť. Sľubujem len toľko, že v nasledujúce noci budem ohľaduplne spať obďaleč, aby som ostatných nerušil.

PONDELOK, 18.7., tretí deň

Budím sa ako prvý, už o šiestej. Pri čajíku čakám, kým sa pobudia aj ostatní. Raňajkujeme, balíme na vodu. Jeffo zdokonaľuje uchytenie našej „vlajky“ a vyrážame. Čaká nás krátky úsek s dlhou zastávkou. Po relatívne krátkej dobe pristávame vo Visegráde, kde je naplánovaný výstup na hrad. Ja som sa obetoval a ponúkol, že postrážim lode. Maďari išli na pivo a asi po hodine sa vydávajú do nášho dnešného spoločného cieľa, do Dunabogdány. Tak som osamel. Robím si poznámky do kroniky, driemem, ale len tak na jedno oko, aby som mal vždy prehľad o tom, čo sa deje okolo lodí. Po zhruba 2 a pol hodine sa vrátil zvyšok. Tu je priestor pre Jeffa, ktorý sa výstupu na hrad zúčastnil, aby vám ho opísal.

Výstup to bol pekný (z môjho pohľadu), miestami strmý a za dažďa zrejme neabsolvovateľný. Výprava sa nám teda roztrusuje, každý, ako vládal. Hore však došiel každý. Našťastie nás čakala studnička, v ktorej sa dalo ovlažiť, a lavička, na ktorej sme si mohli odpočinúť. Keď sa skupina skompletizovala a pokúpili sa suveníry, išlo sa na hrad. Stvorenie je to v skutku úchvatné, s ešte úchvatnejším výhľadom. Fotkujeme, čo sa dá. Mňa osobne zaujala vystavená dunajská vyza 2,5 metrových rozmerov. Keď sme sa pokochali hradom, opäť sme sa rozdelili, tentokrát na tých, čo išli k lodiam a na  tých, čo išli na bobovú dráhu (alebo zariadenie podobného charakteru).

Keď sme sa už všetci stretli, nakúpili sme proviant v miestnych potravinách, narýchlo sme sa naobedovali a vyrážame na zvyšok dnešného úseku. Bez problémov prichádzame do Dunabogdány. Je to veľký kemp, kde parkuje množstvo menších aj väčších motorových člnov, dokonca niekoľko malých jácht. Ja, Frenky a Jeffo opäť nestaviame stan. Ja som sa rozhodol vyspať v obytnom prívese, ktorý patrí kempu a slúži na prenájom. Usúdil som však, že keď sa v ňom zložím v spacáku, nikto to nezistí a ani tým nikomu neublížim. Za nocovanie, koniec koncov, zaplatím. Tak ako ostatní. Po rozložení tábora sa púšťame do prípravy večere, tentokrát guláš z diviaka. Šéfkuchárom je opäť János, ale viacerí pomáhame. Krájame zeleninu, cibuľu, zemiaky, Žito rúbe drevo. Keď je všetko nachystané, zapaľujeme oheň. Ten sa po počiatočných problémoch rozhorí a môže sa začať variť. Jeffo prikladá, Žito mieša varechou, ja im pri tom zavadziam a robím spoločnosť. Samozrejme, pri žiadnej z týchto činností nesmie chýbať pivo. Opäť čapujú Soproni, ale už o čosi lacnejšie. Drevo pomaličky dochádza a tak sa Renko podujme nakrájať jeden dlhý hrubý konár, ktorý si oprie o peň. Zapílil asi do polovice a vraví: „Poďte mi to niekto pristúpiť, nech to zlomím pätou“. Tak som mu to išiel pristúpiť ja, vravím si, som dosť ťažký, bude to akurát. A tak som sa aj s krígľom v ruke na ten konárisko postavil. Spomínal som už, že Renko je majster sveta v karate? Nie? No tak vedzte, že je a jeho výskok a následné dupnutie oboma nohami po napílenom konári dopadol celkom inak, ako by sme očakávali. Konár vydržal, zato mňa to doslova katapultovalo, skočil som aj s pivom na zemi. Aspoň, že pohár sa nerozbil. A ani ja som sa nerozbil, takže som sa len oprášil, Renovi som vynadal, ale po chvíli sme sa už na tom všetci smiali. Gulášik sa varí pomaly, sme čím ďalej tým hladnejší. A keďže v istej reklame raz bolo, že „Hlad je prezlečený smäd“, hádajte, čím ho zaháňame.

János sa niekoľkokrát pristaví, dochutí, povie, že sa môže pridať zelenina a tak. Konečne je hotovo. Sedíme pri stole, jeme guláš a zapíjame ho pivkom. Ten je ale presolený! Jánosovi sa očividne dosť šmykla ruka. Keď sme dojedli, sedíme stále pri stole. Ku mne a Jeffovi si prisadnú Jožino a Frenky. Jožino má v ruke tequillu a citrón. Obzerá sa, no nenachádza, čo hľadá a rečie. „Kde je soľ?“ Frenky na to: „V guláši!“ A to je asi tak posledná zaujímavá vec, ktorú si z dnešného dňa pamätám. Zmohla ma únava a aj množstvo alkoholu, ktoré som dnes vypil a tak som zaliezol do prívesu, zabuchol dvere a.. Hrošo: „Chrrrrrrrrrrrrr……chrrrrr…“ Jeffo, ešte, že ťa mám. Bujará zábava do skorého rána vyzerala jeho očami takto:
Tancovalo sa a pilo, pilo sa a tancovalo (miestami aj na stole). Hudba hrala z krabice, takže podľa našich predstáv, len keď zrazu stíchla… Našťastie sa Frenky nezľakol, strčil do útrob krabice ruku, drôtikom pomykal a hralo sa ďalej. Vyššie zmienený Frenky opicu asi nedostal, ale sa na ňu zahral, keď sa vyšplhal na slnečník, pod ktorým sa zabávalo. V neskorších chvíľach zábavy sa k nám dokonca aj slečna barmanka pridala! A veru sa dobre zabávala. Spať sa išlo skôr neskôr ako skôr.

UTOROK, 19.7., štvrtý deň

Dnes vstávame všetci o poznanie neskôr. Nemáme sa kam ponáhľať, keďže do cieľa dnešnej etapy to máme len 12 rkm. Je to dlhé, rozvláčne ráno, ktoré trvá až zhruba do jedenástej. Pred odchodom ešte ja, Babuška a Jožino zbehneme do neďalekej pekárne nakúpiť čerstvé pečivo a vskutku vynikajúce koláče. Okolo pol dvanástej vyrážame. Cesta je napriek krátkej vzdialenosti celkom zdĺhavá, pretože voda tečie pomaly a fúka dosť silný protivietor, takže príliš nesúlodíme a pádlujeme.

Povedal by som, že dnešný pomer pádlovanie : súlodenie je asi najvyšší z celého splavu. Cestou sa zastavujeme na malom štrkovom ostrovčeku blízko pri brehu, aby sme sa okúpali. Na brehu sa deje voľajaké fotenie, vyzerá to ako romantické svadobné fotky na brehu ramena Dunaja. Ktosi vraví: „Veď oni tam natáčajú porno!“ Vidí sa mi, že táto hláška bola podnietená tým, že dáma sa prezliekala do iných šiat. Po kúpaní pokračujeme ďalej a onedlho už sme v cieli dnešnej etapy, a to v Leányfalu (v preklade „Dievčenská dedina“), čo je veľká lodenica a zároveň základňa našich maďarských priateľov.  Tu Frenky vyslovil zásadnú vetu tohto splavu: „Kebyže viem čarovať, tak sa odčarujem. Lebo som nejaký začarovaný.“ My sme sa potom vždy večer odčarovávali tekutým spôsobom. //Samozrejme, nedajú sa sem napísať všetky vtipné hlášky a asociácie s týmto spojené, ale bolo ich skutočne dosť. A kto sa dočítal až sem, tak už vie, prečo ten podtitul.//  Vyťahujeme lode, nasleduje lúčenie. Na naše potešenie však János, Csanád, Krisztián a Keve ostávajú s nami až do nasledujúceho rána.

Máme byť ubytovaní v už postavených stanoch. Sú to veľké 10-miestne šiatre bez podlahy, len s natiahnutým akýmsi kobercom a gumou. Vyzerá to tam ako v masových hroboch. Je tam dusno a smrad, takže väčšina z nás hneď konštatuje: „Ja tu teda spať nebudem!“. Kubovičovci a Renko s Niki si stavajú vlastné stany, my ostatní „uvidíme“, ako slepý povedal. Po vybalení sa vyberáme do  miestnej krčmy, potom ešte do obchodu a naspäť do kempu. Sedíme na terase, kecáme a Jeffo dostal nápad, reku poďme sa okúpať. Tak sme sa v pokročilej hodine švacli do Dunaja, voda bola stále príjemná, ale vyhnala nás blížiaca sa búrka. Tá sa onedlho prejavuje v „plnej paráde“. A s tým je spojený aj zaujímavý zážitok. Pribehol k nám akýsi neznámy psík, chudáčik, celý vystrašený búrkou. A nevedel už, kam sa má schovať. Tak sa dostal do kuchynky, ktorá sa, mimochodom nedá zavrieť. A tu milý psík už aj sa pchá do kredenca, medzi taniere.
My len oči pučíme, ako sa mu to podarilo. Nie a nie ho odtiaľ dostať von, tak len vyberáme riady, aby ich neponičil, nechávame ho tam a pokračujeme v zábave dlho do noci. Tibor a Mirka sa odhodlali spať v jednom z veľkých stanov. Odtiaľ ich ale vypláchlo, podobne ako aj Jeffa so Žitom. Pre spresnenie, so Žitom sme nespali v stane, ale pod vežičkou, ktorá je súčasťou miestnych detských »hradieb«. Tak všetci spolu spíme na terase.

STREDA, 20.7., piaty deň

Budíme sa do usmokleného dňa. Všetci sa sťažujú na moje nočné prejavy spánku. Žito: „Zakaždým keď som už bral do ruky pádlo, že ťa štuchnem, prestal si. Ty si to snáď nejako vycítil!“
Na dnes máme naplánovaný oddychový deň bez splavovania a návštevu blízkeho historického mestečka Szentendre. Konečne prestáva pršať a tak padá rozhodnutie, že do Szentendre ideme. Ideme teda na zastávku na autobus. Dlžno dodať, že autobusové spojenie je naozaj výborné. Jazdí sa v 30-minútovom takte a jazdia tu novučičké autobusy. Tak na jeden nasadáme a o niekoľko minút už vystupujeme v Szentendre. Je to krásne historické mestečko s úzkymi uličkami, kostolom, reštauráciami a obchodmi so suvenírmi.

Po asi dvojhodinovej prechádzke a nakupovaní suvenírov si vyhladnutí sadáme do jednej z reštaurácií. Príprava jedla trvá pomerne dlho, je drahé a ani sme sa nejako veľmi nenajedli. Navyše sedíme vonku pri otvorených vrátach, takmer na ulici, keď sa tu zrazu pristaví skupinka akýchsi zahraničných turistov. Sprievodkyňa má mikrofón a  prenosný reproduktor, pomocou čoho skupinke veľmi hlasno predstavuje reštauráciu, v ktorej sedíme. No hrozné. Zaplatíme a odchádzame. Cestou na zastávku ešte ochutnávame podplamenník. Je to niečo čo sa trochu podobá na pizzu, kysnuté cesto obložené syrom, slaninkou, klobáskou. Výborné! Spokojní sa vraciame späť do lodenice v Leányfalu. Počasie sa opäť zhoršuje a my uvažujeme o tom, či máme ísť zajtra na vodu, alebo nie. Na pláne je totiž najdlhšia, až 36 kilometrová etapa, ktorá zahŕňa aj cca 20 kilometrový úsek priamo cez Budapešť. Ostávame nakoniec pri tom, že sa rozhodneme ráno. Ja s Frenkym opäť spíme na terase, ostatní v stanoch, Jeffo, Žito a Babuška pod už spomínanou drevenou konštrukciou.

ŠTVRTOK, 21.7., šiesty deň

Vstávame pomerne skoro, obloha je zamračená. Síce neprší, ale podľa predpovede by okolo obeda malo začať. A tak nastáva osudné rozhodnutie. Na vodu sa nejde, poslednú etapu vynecháme. Namiesto toho sa chystáme na výlet autobusom do Budapešti. Joe telefonuje Jánosovi a dohadujú sa, že sa stretneme na autobusovej stanici a János aj so ženou Ildikó a synom Kevem nám poukazujú mesto. Bývajú neďaleko a Budapešť dobre poznajú. A tak sa autobusom presúvame priamo do hlavného mesta, kde nás Jánosovci už čakajú. Nasadáme na metro a vezieme sa do centra. Po chvíle chôdze prichádzame k monumentálnej stavbe, bazilike Sv. Štefana. Vstupné sa neplatí, ale na každom kroku môžete naraziť na kasičky určené na milodary. Niekoľkými mincami som prispel aj ja. Obzeráme si samotný kostol. Je nádherný. V jednej zašitej miestnosti je aj vzácna relikvia, naozajstná mumifikovaná pravá ruka samotného Svätého Štefana. Je to dosť strašidelné a aj tak trochu morbídne. Vychádzame von. Niekoľkí z nás sa rozhodli za poplatok 500 HUF vyliezť až na kupolu. Vedie tam 302 schodov. Asi v troch štvrtinách je veľká miestnosť s veľmi zvláštnymi obrazmi. Nebudem ich tu opisovať, Babuška ich zdokumentovala. Ďalšie schody a po chvíli už sme na balkóne. Nádherný výhľad. Pokocháme sa, Babuška pofotí a schádzame dole. Komu sa nechce po schodoch, môže použiť výťah. Teraz sa ideme pozrieť na krásnu historickú budovu parlamentu. Začína popŕchať a tak nasadáme na autobus a nechávame sa odviezť až na hrad, súčasné sídlo maďarského prezidenta. To už ale naozaj prší. Ja s Tiborom kupujeme predražené dáždniky a všetci spolu sme radi, že sme nešli na vodu. Schádzame dolu kopcom do mesta. Frenky cestou v potravinách čosi tajnostkársky kupuje. Stále leje a tak sme zapadli do jednej veľmi príjemnej reštaurácie. V porovnaní so včerajškom je to super. Obsluha prívetivá, jedlo vynikajúce. Dokonca sme dostali aj pozornosť podniku, ako inak, za štamperlík.

Vychádzame von a zisťujeme, že sa počasie zlepšilo. Potešení sa vydávame k električkovej zastávke, keď tu zrazu na križovatke Frenky vytiahne fľašku, ktorú kúpil cestou do reštaurácie. Joe, Tibor a János vyťahujú štamperlíky a priamo na križovatke uprostred Budapešti si pripíjame. Egészségedre!
Ľuďom vyliezajú oči z jamôk. Po presune veľmi peknou modernou električkou sa ešte prechádzame po meste, ideme sa pozrieť do stanice druhého najstaršieho metra v strednej Európe, budapeštianskeho takzvaného „starého metra“, ktoré miestni ale nenazývajú metrom, ale v preklade podzemnou dráhou. Po ďalšej prechádzke sa vraciame na autobusovú stanicu, lúčime sa s Jánosom a jeho rodinou a vraciame sa do Leányfalu. V obchode robíme posledný nákup, balíme veci, chystáme lode na príves a potom dlho do noci debatujeme na terase.

PIATOK, 22.7., siedmy deň

Opäť pomerne skorý budíček, raňajky, balíme aj zvyšné veci. O deviatej po nás prichádza malý autobus, ktorý Joe vybavil z Budapešti. Nakladáme veci aj seba, pripojíme príves, ktorý nám maďarskí vodáci ochotne požičali a už nás čaká len asi dvojhodinová cesta domov. V Kalnej odložíme lode, rozlúčime sa a každý sa na vlastnú päsť dopravuje domov. A sme na konci čarovnej dovolenky, úžasného splavu, plní skvelých zážitkov a dobrých pocitov.

Na záver sa chcem poďakovať všetkým, ktorí sa splavu zúčastnili za neopakovateľnú atmosféru, za to, že sme tvorili výbornú partiu. Takisto Jánosovi, ktorý nám veľmi ochotne robil sprievodcu Budapešťou, ale hlavne Joeovi, ktorý to celé spáchal a zorganizoval skutočne na výbornú.

AFTERPARTY

Ako to už býva, niekedy majú akcie dva konce. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Ja, Joe, Renča, Frenky, Žito, Babuška, Tibor a Mirka sme sa ešte večer stretli na Počúvadle, kde mal koncert Čechomor. Bola to naozaj veľmi príjemná bodka za celou dovolenkou. Už teraz sa teším na ďalší splav a, samozrejme, na jesenný Granus Cup. Bodka.