Ipeľ 2008
Naši kamaráti z Maďarska nedávno absolvovali splav Ipľa. Trochu nás mrzelo, že my sme túto časť ešte nesplavovali a tak, keď sme zistili, že máme jeden voľný víkend, s Radom sme sa rozhodli zorganizovať plavbu na úseku Šahy – Szob. Hrošo sa podujal, že napíše príspevok do našej e-kroniky, za čo sme mu vďační.
Joe
Deň prvý
08.08.08. 09:04 ZULU sa naša časť výpravy, a to ja(Maťo alias Hrošo), Joe, Renko a Jakub alias Jeffo, nasáčkovala do auta. Joeove obavy z veľkosti, respektíve neveľkosti kufra nenaplnili, čiže všetky potrebné veci sme napakovali a vyrazili sme. Cesta ubiehala fajn, zanedlho sme už boli v Šahách. Vyložili sme veci aj seba, presunuli sa k vode a čakali na druhú polovicu posádky, ktorá išla druhým autom aj s loďami. To boli Rado, Veronika a druhý Maťo. Kým dorazili, čakali sme na brehu. Spoločnosť nám robilo asi 200 členné stádo kravičiek z miestneho družstva a nejaký špeciálny vŕzgajúci strom na druhom brehu. A inak nič zaujímavé. Aha, ešte partia Maďarských vodákov obďaleč, ale inak nič. Netrvalo dlho a dorazil aj zvyšok, vyložili sme lode a veci a začali sme baliť lode a chystať sa na vodu. Ja som ešte odbehol do obchodu a doniesol som pivo, čo, myslím, urobilo všetkým radosť, ale 1,5 litra bolo akosi málo.. našťastie mal Joe dostatočné zásoby. Tesne predtým nás ešte prišli pozrieť nejakí Joeovi známi, ale ja a niektorí ďalší sa s nimi veľmi nezoznamovali, vzhľadom na to, že známi hovorili iba po maďarsky a niektorí z nás, vrátane mňa, po maďarsky nevedia
Rozlúčili sme sa a pustili sme sa na vodu. Ale čo sa nestalo! Kravičky naše milé sa v tej chvíli nasáčkovali komplet do vody a začali ísť po prúde. To nám spôsobilo nemalé zdržanie. Okrem toho kravičky vylepšili vodu nielen rozvíreným bahnom zo dna ale aj čímsi iným. Jeffo: „Tu by som sa teraz vykotiť nechcel!“, Joe: „Kravské lajno nie je až tak na závadu. Veď to je len pomletá tráva.“ Mal pravdu, ale aj tak sa nikto z nás netúžil kúpať v tráve pomletej tráviacim traktom kravičiek a tak sme šli opatrne pomaly za nimi. Po chvíli nás to prestalo baviť a rozhodli sme sa, že kravičky predbehneme, lenže to sa nám nepodarilo, pretože v tej chvíli si zmysleli vyjsť na breh, lenže presne na opačnú stranu ako to bača chcel, tak ich prehnal celou riekou ešte raz. Ale nakoniec sa koryto predsa len uvoľnilo a my sme mohli ísť ďalej.
Po zvyšok cesty až po prvé medzipristátie sa neudialo nič mimoriadne. Tak sme teda prišli k prvej hati a miestami sme mali pocit, že voda tečie naopak. Všetci sme sa vybrali k ľavému brehu vytiahnuť lode, pretože hať bolo treba preniesť, len Maťo akosi al iný názor a zakotvil napravo. Ale nič sa nedialo, pretože aj tak sa k nám za chvíľku pridal. Presne vo chvíli, keď Joe rozhodol že by bolo múdre postaviť prístrešok, sa prihnal lejak, ktorý nás celkom výdatne pokropil. Ale my sme vodáci, na vodu zvyknutí, čiže to až tak nevadilo. Tak sme postavili prístrešok, vytasili jedlo a naobedovali sme sa. Keď sme dojedli, ešte stále pršalo ale slnko svietilo „jak prasa“. Jeffo: „Slnko svieti ako sviňa, na záhrade sere pes, za činžiakom ho*no smrdí, bože, jak je krásne dnes! – toto ma naučil oco keď som mal 5 rokov.“ Aha, a že po kom ten chlapec je! Ale dosť bolo poézie. Prestalo pršať a my sme sa znova vydali na vodu. Voda stále tiekla pomaly, takmer až stála a tak sme mali čo robiť, aby sme sa vôbec doplavili do Kubáňova, kde sme v ten večer táborili. Cestou sme videli veľa mŕtvych stromov, zrejme v dôsledku potopy odhnili a vyschli. Reno sa o tom vyjadril, že to vyzerá ako v druhotriednom horore a že by tadiaľ nechcel ísť v noci. Mal pravdu, ja tiež nie. Inak nič čo by stálo za zmienku.
Podvečer sme dorazili ku Kubáňovskej priehrade. Vytiahli sme lode, utáborili sme sa, navečerali a Jeffo išiel zháňať drevo na oheň. Medzitým som zavolal Nórike, bývalej priateľke nášho nemenovaného kamaráta, ktorá býva v Kubáňove. Prišla nás pozrieť a doniesla nám aj proviant: Kvalitnú borovičku s papekom vo vnútri, ktorá chutila aj Joemu, a to už je čo povedať, lebo on teda borovičku nemusí. Ale od Nóriky chutila. Medzitým Jeffo prišiel aj s nejakým tým drevom, ale nebolo ho dosť, tak som sa k nemu pridal, lebo som dúfal, že trochu pohybu spraví dobre mojim uboleným kolenám. Išiel aj Reno. Na druhej strane už bolo dreva dosť a chalani vylomili 8 metrový suchý strom. Mali sme dosť na celý večer a tak sme sa vrátili do tábora rozložiť oheň. Keď bol ohník rozložený, všetci sme sa presunuli k nemu. Do neskorého večera sme tam sedeli, popíjali a rozprávali sa. Niekto aj opekal, ja klobásku z domu a ostatní Jeffov krájaný chlieb s Jeffovou nátierkou na topinky. Keď sa všetko zjedlo a borovička došla, odobrali sme sa spať. Pri mne to Jeffo v noci nemal ľahké, pretože ma trápil kašeľ a bolesť kolien. Práve preto som sa rozhodol, že predčasne odídem domov.
Deň druhý
Zobudili sme sa do upršaného rána. Najedli sme sa pod Kubovičových stanom, keďže ho mal rozšírený o prístrešok a ja som zavolal našim, aby pre mňa prišli. Robil som to nerád, ale zdravie nepustí. Netrvalo dlho a prišli pre mňa. Pobalil som stan, všetky veci, rozlúčil som sa a výpravu som so smutným srdcom predčasne opustil. Od tejto chvíle sa ujal kroniky Jeffo. Takto vyzerali zvyšné 2 dni splavu jeho očami:
Asi od 7:45 do 14:00 pršalo, čo oddialilo náš odchod na 13: 20 ZULU. Hrošo simuloval kašeľ a bolesti rôznych končatín, (NESIMULOVAL, ty papek!, pozn. Hrošo) tak preňho prišla eskorta v zložení Igora a Katky H. Na vode nás sprevádzal jemný dáždik a sem-tam nejaký rybár, väčšinou maďarský. Už vyššie spomínané hate z 1. dňa sme dnes prenášali 2 ks. MIMOCHODOM, zatiaľ sa všetky podobali ako vajce vajcu. Za 3. haťou sme zažili aj nejaké tie „pereje“, ale inak ja Ipeľ zatiaľ až podozrivo kľudný. Asi to bude tými haťami, takže treba makať, inak sa ocitneme naspäť v Šahách. Dnešný úsek bol najdlhší, ani sme nedošli do naplánovaného cieľa a cestou sa nenachádzali žiadne orientačné body, takže sme miestami nevedeli kde sme. Ale už vieme, sme cca 10 minút plavby od Malých Kosíh (pôvodný cieľ plánovaný na 2. deň). Aj by sme tam došli, len nevieme č je tam krčma(nebola ani v Kubáňove), tak neriskujeme a kempujeme pri tretej hati. V tento deň padla aj naj hláška splavu: „Ku*va, táto rieka ma už prestáva baviť!“ (Rado asi po 2 hodinách pádlovania na stojatej vode).
Deň tretí (a posledný)
Ráno sa vydarilo a Oskar sa na nás škerí, žiadne oblaky. Joe, Ja (Jeffo) a Renčo spáchali aj nejakú tú sprchovú hygienu v Ipli pod haťou. Nakoľko to podmienky dovolili, už o 10 sme boli na vode. Ako sme neskôr zistili, keď sme pristáli v pôvodnom cieli 2. dňa, krčma aj obchod v M. Kosihách boli, ale nebolo tam miesto na táborenie, iba ak u miestnych domorodcov na záhrade. Po krátkom nákupe sme pokračovali v ceste. V tomto úseku našej púte sme konečne začali túto akciu nazývať splavom: rieka začala rýchlejšie tiecť, objavili sa aj nejaké tie perejky a nemuselo sa pádlovať ako o život. Tiež sme zistili, že Ipeľ sa dá prebrodiť takmer na každom mieste a že má príjemné piesčité dno. Jeden miestny rybár nás postrašil ďalšou haťou, ktorá sa však, našťastie, neobjavila. Tak sme putovali ďalej. Na pravý breh sme sa zdravili „Dobrý deň“ a na ľavý „Jó napot!“ alebo „szia!“, keďže Ipeľ tvorí hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. V Salke sme po prvý krát utratili „väčší“ obnos peňazí za dobrý obed. Ďalšia zastávka bola už v Szobe (H), keďže Ipeľ už tiekol, plány na príchod nám značne skomplikoval asi 2km pred ústím do Dunaja kde znova zastal. Ale my sme to zvládli a keď sme uvideli poslednú zákrutu a za ňou Dunaj, srdcia nám zajasali radosťou. Plavili sme sa po ňom síce krátko, ale rýchlo. Podstatne rýchlejšie než po Ipli. Po krátkej dunajskej plavbe sme pristáli pri Szobskej krčme (Kde nebrali SKK) a v trojici Joe, Reno a ja sme sa hodili do vôd Dunaja. Spolu s Renčou, ktorá už na nás čakala, sme premiestnili lode a výbavu k autu, kde sa o chvíľu dostavili aj Hrošovci s prívesom. Nasledovala cesta domov a doma individuálny program.
Celú akciu vystihujú výroky Joea:
„Kto si chce schuti zapádlovať, nech ide na Ipeľ.“
„Príroda je nádherná, len to po*rali tými betónovými blbosťami!“
Okrem toho sa k VK HRON pridal aj nový člen, ktorý od 2. dňa píše tento článok. Jakub „JEFFO“ Hajko.
Na záver by som chcel Jeffovi poďakovať, že za mňa prevzal zošit a pero a chopil sa písania.
HROŠO
